Veľmi milujem kukuricu, čo som už popisoval. Keď sme sa konečne na tretej ceste zastavili s Janom v malom mestečku, kúpil som od radosti kukurice pre všetkých štyroch. Je zaujímavé, aké máme predstavy o známom jedle.
Kukurice grilujú popri cestách ešte zabalené v šúpolí a potom ich otvoria, pripečú a začnú natierať rôznymi pastami, jogurtami, čili omáčkami a podobne. Stále som sa nevedel dohodnúť, že chcem len so soľou. A to som si myslel, že aspoň jedno slovo vysvetlím v španielčine. Nakoniec mi to potrela celé jogurtovou salsou. Okolo stojace deti ma i s matkami pozorovali, mali asi z toho srandu. Veď videli gringa v roztrhaných rifliach, čo stále niečo mekoce. Ale chuť bola zvláštna. Nakoniec som aj ja pozoroval okolo stojace deti, ako jedia tieto veľmi pikantné kukurice, pri ktorých sa oblizujú až za ušami. Ale čo sa za mlada naučíš ... Navyše Jano, ktorý bol bez protézy, si začal kukuricu urezávať vreckovým nožíkom do ešusového víčka, v ktorom predtým čistil svoje semeno, teda kaktusové. Odtiaľ jadierka vyjedal polievkovou lyžicou. Pripadalo mi to, ako keď sa kŕmia husi. Zdeněk si asi z trucu žiadnu nevzal a povedal, že on kukuricu neje. Až na Slovensku som sa dozvedel, že u nás je kukurica sladká /cukrová/ a v Mexiku má krásne biele, ale mierne slané zrná. Ale je tam spústa rôznych druhov, takže to neviem posúdiť. Nejako sa mi to nezdá, ale asi musím ísť ešte raz do Mexika len kvôli kukurici a určite si už nejaké zakúpim a bude to jedna z mojich podmienok.
Keď sme prechádzali cez Durango, zastavili sme sa pri jednom kukuričnom poli. Jano preskočil plot a kukurice prehadzoval Láďovi. Čudoval som sa Láďovi, že vážený pán doktor z česko-poľského pomezí sa tak oduševnelo dal do tejto činnosti. Na Tešínsku asi nemá takúto možnosť. Navyše tam kukuricu netreba ani piecť v pahrebe, ona je už dopredu celá čierna z Ostravského smogu. Možno si spomenul na to, ako chlapec chodil na družstevnú kŕmnu kukuricu, konský zub, alebo to bol jeho nenaplnený sen? Ale klasy boli ešte nedozreté. Ale i tak sme ich v pahrebe opekali napichnuté na paličkách a keď už boli dostatočne čierne, povycuciavali sme z nich mliečno uhlíkovú šťavu. Ústa sme mali celé čierne až po uši a zo zarastajúceho strniska sme si otriasali drobné kúsky. Spomenul som si na našu andulku, ktorá vždy pri jedení priletela a dzobala z úst omrvinky.
Na Mexických trhoch a v mestečkách varia vo veľkých kotloch všetky prasacie alebo hovädzie vnútornosti a potom to na drobno posekajú a vložia do takosov. Na tieto špeciality stoja Mexičania v rade a slintajú ako krava Milka. Tu by si zmlsli hygienické kontroly na našich jarmokoch. Pomyslel som si na naše Mc Donaldové pokolenie, respektíve vegetariánov a ich protesty proti zabíjaniu zvierat na medzinárodnom fóre. Muchy boli neoddeliteľnou súčasťou mäsa. Snažil som sa niektoré jedlá fotiť, aby som si aspoň oči namlsal pri spätnom sledovaní jednotlivých obrázkoch. Niekedy si to však predávajúci nepriali a s úsmevom na tvári ma poslali kamsi. Úzkostlivo si strážili svoje know-how.
Zaujímavé pre mňa, ako Slováka, bolo, že nikde neboli krčmy, kde by si niekto dal pivo /cervézu/ s poldecákom trebárs i tequilou. Mexičania sú tak pobožní, že asi pijú len doma svoju agávovú samohonku. V amerických filmoch Mexičanov vždy vidieť s fľaškou a nakoniec opitých pod obraz boží v prachu na horúcom slnku. Ja som mal so sebou aj domácu slivovicu. Keď sme im ju ponúkali, vždy sa zdráhali, ako keby sme im dávali ohnivú vodu. Keď aj jeden hrdinsky neodolal, po vypití sa skoro plazil v prachu. Keďže Jano nebol na tejto ceste s nami, tak som nakoniec skoro plnú fľašku domácej slivovice nechal v garáži u Marcela. Neveril som však, že ju ešte uvidím. To keď idem na Valašsko, to je iná muzika. Valaši sú trnkovicí odkojení. Nakoniec na nasledovnej ceste som fľašku zobral zo zapratanej Marčelovej garáže. Jeho garáž je ako jeden z divov sveta, je tam všetko, ako keď bezdomovci navláčia všetko, čo by sa im mohlo hodiť, ale má v tom prehľad. Nakoniec mi slivovica veľmi pomohla, keď sa mi na jednom výstupe zlomila palica z agávy a ja som sa cez skaly prepadol a rozsekol som si dlaň. Tak som slivovicu používal ako dezinfekčný prostriedok. Len Jano na to pozeral ľútostnými očami, vedel si predstaviť aj príjemnejšie zužitkovanie. Ale niečo som mu nechal a tak som mal ruku radšej obviazanú zakrvavenou vreckovkou.
Mexičania sú na dedinách veľmi chudobní, pestujú kukuricu a fazuľu. Niektorí majú kozy, somára, respektíve kravičku. Už bohatší majú aj koňa, s ktorým ich pasú a hrdo sedia v sedle, ako kedysi východní Nemci v trabante. Dokonca som videl mladú pastierku kôz, ktorá pásla kozy, nielen svoje, ale keďže bola ďaleko, nebolo jej na ne vidieť. Teda na tie kozy.
Bolo to na veľmi vzácnej a stráženej lokalite ariakov. Tiež pastieri si privyrábajú tým, že sledujú turistov a svojím mobilom privolávajú majiteľa pozemku alebo políciu. Niektoré lokality sú už tým vyhlásene medzi kaktusármi. Naozaj je nepochopiteľné, že kaktus sa z prírody neoplatí zobrať i keď množstvo rastliniek požerie statok. Alebo ich vypália, vysekajú motykami, alebo buldozérmi zrovnajú. Aj Mexičania prišli na to, čo je to biznis. Väčšinou vás na lokalitách nenechajú, aj keby ste ich chceli podplatiť. Ale keď sa pozriem na to z druhej strany, aj u nás, kto by mal radosť, keby niekto chodil po vašom pozemku a niečo tam hľadal.
Keď sme sa chystali na jesennú cestu do Mexika, zrovna nás pani Hernandézova pozvala na Marčelovu svadbu. Hneď nám Zdeněk volal, čomu som sa potešil. Navyše chcel som zažiť niečo nové a iné a možno aj nejaké Mexické „cukrové“ ochutnať. Tak to Zdeněk dohodol. Bolo potrebné kúpiť svadobný dar a pribaliť si aj nejaký oblek s lakovkami. Ako svadobný dar Zdeněk zakúpil ručne robenú kryštálovú fľašku s fúkanými obrúčkami vo vnútri, naplnenú trnkovicou.
Konečne si Láďo chcel naplniť svoj dlhoročný sen a nechať sa odfotiť v obleku s kravatou pri velikánskych sudovitých kaktusoch, priamo na lokalite, čo nám však nevyšlo. Neskôr tak spravil, ale len v oblečení, ktoré asi nosí len špeciálne do Mexika, čo je Nemecká vojenská uniforma. Už si možno ani on nepamätá, koľkokrát ho sprevádzala po cestách nielen Mexikom, ale i U.S.A alebo južnou Amerikou. Jeho manželka Irča ju vždy po ceste dôsledne preperie, prepigľuje a uloží v komínkoch, ako na vojne, do skrine. Keďže Tešínsko je rôznymi exhalátmi dobre dezinfikované, netreba ani naftalín.
Svadba bola v Colima, čo nie je kaktusová destinácia. Mali sme nocľah zabezpečený v krásnom hoteli, kde pracovala nevesta ženícha. Ale nakoniec sme to zrušili. Hoši tušili, že táto kvalita nebude zadarmo, že veď niekde radšej prespíme. Večer pred svadbou nás takých špinavých Marčelo zavolal, aby sme išli s nim. Prišli sme však k nevestinej matke na predsvadbovú oslavu, kde bolo kopu hostí a plné stoly jedla. Všetci sme sa hanbili, teda ja určite a to som zástanca nedbalej elegancie. Zrejme čakali vyobliekaných mladých bohatých fešákov spoza oceánu. Ale čo už, nejako sme to preglgli, ale hlavne sme sa najedli. Naše čisté veci sme si uložili pri prílete u Marčela, ktoré nám mal priviesť. V to sme celú cestu dúfali, že nezabudne. Ale nakoniec nám všetko tak, ako sme si to zabalili, odovzdal, preložili sme si to do auta, ktoré sme si našťastie nechali vyčistiť a umyť v autolaváde. Väčšinou je to lacná záležitosť a kompletná služba interiér, exteriér trvá asi 3 hodiny. Zatiaľ som chodil po okolí, kde som si fotil exotické rastliny a stromy a ako domáceho mazlíčka chameleóna priviazaného špagátom za nohu. Prešiel som sa po pekne vydláždenej ceste do tak strmého kopca, kde ešte asi nikdy nevyšlo žiadne auto.
Matka nevesty nám ponúkla, že môžeme prespať v jednom z jej domov, ktorý bol v dedinke úplne pod sopkou Colima. Colima je najaktívnejšia sopka v Mexiku, ktorá stále fajčí a príležitostne vybuchuje, čo sa občas dočítame aj v našej tlači, alebo vidíme v telke. Keď sme vošli do dvora a chcel som zo stola zdvihnúť kameň, hneď ma rýchlo chytili za ruku a zadržali a povedali, že všade sú malí priesvitní škorpióni, ktorí sú veľmi jedovatí. Veľmi nás upozornila na to, že keď pôjdeme do postele, treba všetko prezrieť či tam náhodou nie sú. Týmto kladno záporným zvratom nás Slovákov často Češi podpichujú a iritujú, ale říkají to isté, tak jsou, alebo nej sou.
V dome bolo všetko cítiť potuchlinou, tak sme vetrali, ale zas sme nevedeli, či tam nie je nejaká iná potvora. Ako je dobré spať v stane. V prírode sme s tým vyrovnaní, ako s krízovým obdobím za socializmu. Všetci sme rozmýšľali, čo spraviť. Tak sme si každý radšej priniesol svoj spacák a pérové periny uložené v troch vrstvách opatrne prehodili do kúta, nech si tam potvorky pobehujú. Colima je známa tým, že tam celoročne teplota neklesá pod 30st, tak som nechápal množstvo perín. Asi sa nimi chladia ako beduíni vlneným oblečením v púšti. Verím, že nikto do rána nespal, okrem Marčelovho kamaráta Pepa, s ktorým sa poznáme. Ráno sme sa všetci škrabali, ako keby sme vyšli z bordelu a dostali filcky. Pepo je mladý usmievavý a veľmi pohodový profesor, ktorý je v Marčelovom veku a Marčela konečne dokopal k tomu, aby dokončil štúdium na právnickej univerzite a nevenoval sa len radovánkam. Jedine Pepo sa dobre vyspal v množstve perín, ktoré boli uložené v manželskej dvoj posteli. Dom vyzeral ako múzeum. Bol plný artefaktov, ktoré skupovávala nevestina matka na rôznych burzách. Zbierala i rôzne panenky, umelecké diela, historické doplnky a nábytok. Ale ako Láďo hovorí, jeho manželka by všetky tieto haraburdy vyhodila. Ale ja mam krvnú skupinu zberateľa, takže ma to zaujalo, navyše som v tom videl nesmiernu finančnú hodnotu.
V oblasti Colima je veľmi teplo a vlhko. Dom bol ako v tropickej záhrade. To, čo my pestujeme celé roky, to tu rastie pred vašimi očami. Boli tam banánovníky, citrusy, rôzne exotické kvety, niekoľko pekných krbov, veľký kamenný stôl obkladaný keramickou mozaikou. Pepo nám vysvetľoval, že keď pred asi desiatimi rokmi začali robiť základy domu, nachádzali a vykopávali množstvo hrobov a predmetov ešte spred Kolumbovskej doby. Zrejme aj časť sošiek bola z týchto vykopávok. Ale keďže nechceli mať žiadne problémy a najmä nechceli aby im to archeológovia prekopali a hlavne nezastavili stavbu, tak to radšej rýchlo zabetónovali.
Vo vedľajšom domčeku murári niečo opravovali a keďže tam boli aj mladé Mexičanky, tak to bujaro oslavovali až do rána. Asi platenie protislužbami aj tu funguje a hlavne Mexičania majú radi všetky druhy zábavy. To sme zažili aj keď sme ráno ležali v záhrade Marčelovho domu, kde sa náruživé vzdychy ozývali z otvorených okien počas pracovnej prestávky. Asi Mexičanom tvrdla nielen malta ale i niečo iné. Všetko treba využiť a práca tvrdí človeka. Spomenul som si na môjho moravského spolupracovníka, ktorý sa vždy držal výroku „Toliké kvaltováni enem pro hovada jest.“ Ráno som ešte fotil veľkých pavúkov na stĺpe a u suseda veľkú kukuricu, ktorá mala cca 5m, pri ktorej som stál ako Buratino s roztiahnutými rukami Krásny bol výhľad na bafkajúcu sopku s malými obláčikmi, ku ktorej nebol čas sa vydať.
Ale hlavne sme sa tešili na svadbu ...
Obr. 68: Pouličná predavačka kukurice, ktorú som neskôr pozoroval ako jej to pekne išlo.
Obr. 69: Tak a ide sa do kukurice, dúfam že nás nikto nebude naháňať.
Obr. 70: Pekné a pohodlné prespanie pod prístreškom, v spoločnosti koníkov.
Obr. 71: Kukurica v Colima, možno Janko Hraško po nej vyšiel až do neba.
Obr. 72: Tak toto si chcem vychutnať, v okolí kopa krásnych i vzácnych kytek, viem si predstaviť, že by som tu strávil svoj dôchodok.
Obr. 73: Tu sme pred svadbou prespali.
Obr. 74: V Tamaulipas, ako v botanickej záhrade.
Obr. 75: Jedno z chuťovo vynikajúceho jedál, i keď mi to pripomínalo závodnú kuchyňu.
Obr. 76: Táto opuntia ma niečím upútala, ale semena som jej ponechal.
