Pri poslednej ceste som si všimol, ako sa bojuje proti ekológii. Ako nám niekde dávajú jedlo, najskôr na plastový tanier natiahnu igelitový sáčok a až na to položia jedlo.
Zrejme po zjedení to ani neoplachujú, iba všade natiahnu nový igelit. Máme sa ešte čo učiť. Potom nech sa nečudujú, že pri mestách na smetiskách to všetko lieta a je to navešané po všetkých stromoch, opunciach a podobne. Našťastie na odľahlých miestach sú len skladiská fľašiek a rôzneho domáceho odpadu, na ktorých sme si niekoľkokrát rozrezali gumy. Našou asi najväčšou položkou sú defekty a nové pneumatiky, ale stávajú sa i iné veci.
Zaujímavo prestretý tanier mäsom plnených stočených takosov pokvapkaných trochou medu a chalapeňoskou, igelitové vrecko cez tanier, možno že ak niekto už nevládze, môže si to zobrať domov. Bol som na jednej svadbe pri Detve, kde boli pri stole vtedy ešte papierové sáčky a pod stolom už mali tašky a svadobčania, ak prišli rezne, zákusky a podobne, hneď všetko zmizlo zo stola pod stôl, vlastne každý si zobral svoju výslužku.
Výborne quatro, takosy s čerstvo pripravenou mäsovou náplňou bravčového, kuracieho, hovädzieho a baranieho mäsa. Správne dokorenené a ochutené s avokádom a cibuľkou, zakvapkané všade prítomnými čerstvými limetkami.
Nie je príjemný pohľad, ako hrnú buldozéry všetku vegetáciu, ale robia to niekde vo svete inak? Neviem si zvyknúť, ako na vysoko úrodnej pôde postavia veľké haly, aby hlavne ženy tam robili otrokyne za pár šupov a nech skúsia povedať nie.
U nás je to však opačne, cesty robia roky, v Mexiku žiadne prestoje, ide to rýchlo a každý rok vás prekvapia nové a nové cesty. Neviem však, čo je v tejto dobe lepšie, pokrok má veľa nevýhod.
Ako sme tak išli po ceste, zrazu rana a na prednom skle guľatá stopa po náboji, ktorý niekto na nás z diaľky vystrelil. Až neskôr sme sa dozvedeli, vraj pri cestách sú nejakí dobroprajníci, alebo majú servis na výmenu skiel, ako v Chaplinovke KID. Ale asi je to nejaká iná nebezpečná zábava a bolo len šťastím, že guľka nepreletela oknom. Pri odovzdávaní auta sme zaplatili za to dosť peňazí, hoci určite auto bolo poistené, ale agentúra chce z toho vyťažiť čo najviac. Nakoniec sme radi zaplatili, lebo sme si boli vedomí, že auto i tak najmä pod nárazníkmi a šasí bolo značne poškodené a radšej sme to neriešili. Tiež motoru sme dali zabrať a bol niekde na konci s dychom.
Veľká, solitérna, plochá, háčkovitá Mammillaria.
Mam. albicoma – pri východe slnka, akoby chcela povedať: "Aká som krásna, zrkadielko, zrkadlo povedz mi, tak kto je najkrajší na celom svete."
Pri závere mojej druhej cesty sme sa asi 100km od Mexico City zastavili v umyvárke dať si umyť a vyčistiť auto. Vždy povykladáme všetky naše veci niekde bokom a čakáme nejaké dve tri hodinky na vyčistenie. Nakoniec sme sa nabalili a odišli. Až u Marčela Zdeněk zistil, že všetky doklady od auta nechal v umyvárke. Zdeněk začal zisťovať, čo sa s tým dá robiť a čo by to stálo, ak by neodovzdal doklady. Vedeli sme, že ostali len tam, taktiež som pozeral na zábery, ktoré som v autoumyvárke spravil. Keď som ich zväčšil, na detskej šmykľavke ich bolo pekne vidieť. Zhodou okolností v tomto meste býva Marčelova sestra, tak Zdeněk aj s Marčelom večer nasadli a odišli. Prešlo asi 6 hodín a strachovali sme sa, čo sa im stalo, ale nakoniec sme zaľahli. Prišli až po polnoci a ráno rozprávali, že za nájdené doklady museli zaplatiť sumu, ktorá bola väčšia, ako by bol poplatok za neodovzdané papiere.
Jedna z lepších súkromných myčiek lavado.
Na piatom stupienku rebríka zostali všetky doklady, ktoré Zdenek a Jardo tak úzkostlivo strážilii, až na ne zabudli.
Pri cestách Mexikom je množstvo zážitkov, ktoré si uvedomujeme až po návrate, respektíve pri prehliadaní fotografií. Často až po zväčšení fotky vidíme rôzne detaily. Dnes je to lepšie, lebo na digitály môžete robiť množstvo fotografií a nie ste ako kedysi limitovaní počtom filmov, ktoré si beriete na cestu a neviete ich vymazať. Dnes bez problémov môžete fotiť ako o dušu. Ja osobne na cestách veľký výber nerobím a snažím sa nič nevymazávať len naozaj tie, ktoré vidím, že sú určite nepoužiteľné. Aj keď nie sú dobré, majú pre mňa aspoň dokumentačnú hodnotu. Horšie je to naopak s tým, že z toho množstva záberov neviete, čo vybrať do nejakej prednášky alebo do nejakej prezentácie. Aj do tejto knihy som dlhé hodiny niekoľko týždňov vyberal asi z desať tisíc obrázkov. Mal som aj CD-čka od kolegov. Nakoniec som v knihe použil cca sedemsto obrázkov. Použil som aj menej kvalitné a nie najšťastnejšie odfotené obrázky, ale chcel som aspoň z časti vybrať tie, ktoré sú môjmu srdcu blízke, alebo vystihujú, či evokujú moje príbehy.
Ferocactus latispinus – radosť bola z množstva týchto výstavných rastlín so širokými ostňami od žltých až po červené. Aj farba kvetov sa prispôsobovala farbe ostňov.
Keď v televízii sledujem správy o Mexiku, často hovoria a drogových karteloch a problémoch s nimi spojených. Ako všade, aj tam je všetko skorumpované a nakoniec i federálna polícia. Tak sa snaží pochytať aspoň tých menej ohrozujúcich ľudí. Takými boli i moji dvaja kolegovia, ktorí strávili nejaký ten deň vo väzení. Jeden tam bol dvakrát. Stačilo, že mali niekoľko rastliniek a semienok. Áno, každý sa nejako chráni a je to medzi kaktusármi veľmi diskutovaná téma a nechcem ju rozpitvávať.
Efc. – v zbierke mám veľa rastlín, najmä z výsevov 2008. Keď však príde návšteva laikov, pýtajú sa ma prečo mám tak veľa rovnakých kaktusov.
Celé večery som počúval, čím prechádzali kluci počas uväznenia, ako boli podrazení vlastným atašé a prideleným právnikom a koľko peňazí ich táto skúsenosť stála. Ale peniaze nie sú všetko. V Mexiku je spoločná zodpovednosť za vykonaný skutok, čo sa týka i kaktusárov. Prvýkrát sa stretlo v base postupne niekoľko kaktusových expedícií. Písali o tom aj Mexické noviny, nakoniec boli po uhradení sumy, ktorú museli do 24 hodín zaplatiť, prepustení, aby čo najskôr opustili Mexiko. Kolega, keď čakal v Mexiko City, ešte stačil navštíviť kaktusársku výstavu, kde na nástenke bola uverejnená jeho fotografia. I v tlači sa objavilo, ako českí kaktusári vykrádajú chránené lokality.
Efc. – je pravdou, že ich mám len so zberovkami a lokalitami, nedávam im rôzne módne mená a neštudujem ich, sú pre mňa starými peknými fossulákmi, stále čakám že všetky rozkvitnú ako púpavy na lúke.
Na ďalšej ceste opäť zadržali môjho kolegu a keď ho priviedli do vyšetrovacej väzby, okamžite ho náčelník spoznal a hovoril: „Tak čo pane ....., už ste se zdokonalil v španelčine?" Určite pre niektorých to bola veľká trauma v ich živote. Ale to si asi každý podľa svojej povahy vyriešil. Po čase sa i na zlé situácie spomína, lebo ako sa hovorí, nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie.
Efc. cristata. Kristáty ma vždy potešia. Mám v zbierke asi 180 položiek, každá je svojim spôsobom zvláštna a neopakovateľná. Preto s nimi ani neobchodujem.
Dnes kaktusári skôr ochraňujú rastliny. Tým, že si privezú kaktusové semienka, dokážu namnožiť mnoho rastliniek, ktoré by v Mexiku nemali veľkú šancu prežiť. Najmä budovaním ciest, rozširovaním pasienkov, poľnohospodárskej pôdy a podobne, tak ako všade na svete. Na druhej strane v posledných rokoch som sa stretol s tým, že kaktusy, ktoré vytrhali buldozérmi, sadia okolo ciest. Ale to je len promile z toho, čo zničia. No vyzerá to milo a oči to poteší.
Efc. cristata. Obľubujem pri fotení protisvetlo, vtedy vyžarujú svojou aurou, akoby boli osvietené „duchom svätým".
Po jarnej ceste v roku 2013, už aj Jano rozmýšľal, že by sme mohli ísť spolu do Mexika, ale s nejakou inou partiou. Vybral si ako vedúceho skupiny veľmi známeho kaktusára, na slovo vzatého odborníka, ktorý by nás fundovane oboznámil svojimi poznatkami.
Predbežne nám sľuboval, sľuboval a sľuboval. Po roku sme špeciálne kvôli tejto ceste išli za ním osobne. Vcelku sme sa dohodli o našej ceste, o našich predstavách a o ďalšom kolegovi, ale jar roku 2015 končila a cesta stále v nedohľadne, tak sme usúdili, že pôjdeme v podobnej zostave ako po iné roky. Jano si však vydupal stretnutie, kde sa dohodol, kam a kde chce ísť a čo chceme vidieť. Ja som nemal špeciálne priania, až na vtedy novú mammillariu bertholdii. Ale tá rastie dosť ďaleko od plánovanej trasy a navyše, ako všetky novinky, aj táto je prísne strážená. Dohodli sme si predbežný jesenný termín, ktorý sa nakoniec spresnil na 13.10.2015. Na túto cestu som sa veľmi tešil napriek tomu, že moja manželka už nezdieľala moje cestovateľské nadšenie.
Krásna bielo vyostená rastlinka fossuláku – ďakujem Zdeňkovi, že mi ukázal i túto lokalitu.
Efc. coptonogonus, z diaľky ma v prvom okamihu pomýli ako astrophythum, inak je veľmi rozpoznateľná a dá sa z nich vytvoriť pekná kolekcia i keď v skleníku nikdy nedosiahnete tak rozsiahle odlišnosti.
Asi 10 dní pred odletom som si vytiahol svoj cestovateľský kufor a niečo som do neho vložil. Zašiel som mojej internej doktorke, aby mi niečo predpísala na moje nohy, na ktoré som sa sťažoval, že mi prsty trnú. Nerád k nej chodím, lebo vždy ma vyšetruje, ako vo filme dobrého vojaka Švejka. Chodím hore dole po ordinácii s vystretými rukami a striedavo sa prstami dotýkam svojho nosa. Je mi to komické, lebo môj veľký nos si vždy prstami trafím. Potom mi kladivkom preklepe celé telo a prstami ma prešteklí, aby sa ma nakoniec opýtala, čo mi má predpísať. Ale čo ja som doktor? Tak vzala nejakú bibliu a začala hľadať, čo by mi predpísala. Tak som odišiel s receptom a ako poslušný pacient išiel do lekárne. Keď moja osobná lekárnička pozerala do receptu, za chvíľu povedala, že taký liek nepozná, ale že mi ho objedná a dá mi vedieť. Po troch dňoch zavolala a liek som prevzal. Večer som užil tabletku. Už po chvíli som mal zvláštny pocit. Prvýkrát som si vybral návod k lieku, že si v robote prečítam, čo a načo to je. Vložil som si ho do vrecka košele. Vcelku som však zaspal, ale v noci sa mi zdali neskutočné sny. Ráno som sa zobudil, bol som úplne mokrý, nestačil som sa utierať a cítil som sa veľmi zle. Navyše som si spomenul na môjho švagra, ktorého večer pred vyše rokom zalial pot. Sestra okamžite zavolala o 21. hod. záchranku, ktorá ho napriek jeho protestu vzala do nemocnice v Martine, kde skľúčená sedela moja sestra na chodbe a cez dvere počula ako sestričky kričali, že odchádza. A aj po chvíľke zomrel. Stále je to aj vo mne, mal za pár dní osláviť 70 rokov, na čo sme sa všetci tešili. Nejako som si vytiahol tlakomer. Nechcel som budiť manželku. Tlak som mal cez 200. Bol som z toho hotový, nevedel som, čo mám robiť. Či mám ísť k mojej obvodnej alebo kardiológovi. Nezodpovedne som sadol do auta a až na križovatke som sa rozhodol ísť k obvodnej. Našťastie ma ihneď vzali, zmerali, dali infúziu. Predtým som podal lístok z lieku, ktorý napriek množstvu ľudí v čakárni, študovali. Môj liek bol plný nepriaznivých účinkov. Staršia zdravotná sestra povedala, že aj ona v minulosti podobný liek užila a mala podobné príznaky. Ale po chvíli som pociťoval zlepšenie, tak ma poslala ku kardiológovi. Zavolal som ešte dcére, čo sa mi stalo. Sanitku som odmietol, že veď mám povoz. To netušila, že som tam prišiel sám autom. Keďže kardiológ je kamarát z rodnej ulice a sestričkina dcéra robila nejakú vysokoškolskú stáž v Mexiku, keď ma videla pred dverami, ihneď ma zavolala. Doktor ma pozorne prezrel, hovoril, že infarkt to nie je. Tiež to videl v užitom lieku. Keďže aj on sa chystal na dovolenku, prehovoril ma, že nech idem do nemocnice, že tam mi urobia všetky testy a za dva dni som doma. Bol utorok a ja som pondelok pred pol nocou mal cestovať do Mexika. Môj mozog však zdesene pracoval a srdce to nevedelo nejako pretĺcť. Domov som si išiel pre veci a odišiel do nemocnice. Cítil som sa už úplne v pohode. V nemocnici ma vzali do parády, pripadal som si ako v učňovskom stredisku. Sestrička ma trikrát pichla do žily, vždy len zahlásila prepichla som ju, aby vzala krv. Druhá spravila EKG, len zabudla zapnúť tlačiareň, tak si to zopakovala. Postupne do druhého dňa mi porobili všetky rozbory, ktoré boli negatívne a tak, ako mi sľúbila mladá doktorka, som sa tešil, že ma pošlú domov. Ale dnes sa každý chce kryť, a že musím počkať na primára, ktorý príde vo štvrtok ráno, a že on ma pustí. Keď však prišiel povedal, že v žiadnom prípade, a že ma objedná do Nitry na kardiocentum. Dovtedy som sa cítil v pohode. Ale môj psychický stav sa veľmi zhoršil, nevedel som sa vysporiadať s myšlienkou, že tam musím zostať a tak som večer zavolal všetkým trom kolegom, že nepocestujem. Ostali zaskočení. Navyše sestrina rodina mi stále zdôrazňovala, čo sa komu všetko stalo, miesto toho, aby ma podporili. Ešte aj dnes, keď píšem tieto riadky, mi silne búši srdce emóciami a musím si dávať pauzy pri písaní. V nedeľu večer, keď mi kolega doktor, s ktorým som mal ísť, zavolal a pár viet mi povedal, napriek tomu, že som bol na 95% rozhodnutý, že nepôjdem, som si z peňaženky vytiahol dvoj eurovku, že si hodím, ako v mladosti na dva víťazné. Dvakrát po sebe padol Slovenský kríž, tak bolo rozhodnuté.
Potom som si ľahol a stalo sa mi po chvíľke niečo neuveriteľné. Z ničoho nič som sa zrazu uvoľnil, ako by som niekde odišiel. Rozmýšľal som, či som umrel, alebo sa niečo so mnou deje. Neviem, ako dlho to trvalo, až som zdvihol ruku a začal sa obchytávať, či sa cítim. V noci som zaspal a vôbec sa nezobudil. Ráno som už od rána čakal na doktora, aby ma prepustil. Skončila už aj vizita, volal som manželke aj kolegom, že idem z nemocnice, a že pôjdem do Mexika. Všade už bola kontrola, tak som išiel za sestričkami, tie povedali, že primár niekam odišiel. Nakoniec prišiel okolo dvanástej. Podpísal som len reverz a odišiel k obvodnej, keďže som do Mexika potreboval lieky. Zastavil som sa v práci, pobral nejaké veci a išiel sa domov pobaliť. Autobus išiel zo stanice o polnoci, a tak v jednej ruke kapsa a v druhej ruke kufor som si to v noci vykračoval. Jana tam priviezla rodina. Tak sme potom nasadli smer PRAHA. Autobusom ešte na letisko, kde už kolegovia čakali. Ešte stále som pociťoval psychický stres a niekedy som si ešte dával otázku či mám letieť? Dokonca i na medzipristáti v Paríži. Ale ako som v Mexiku vystúpil, všetko to zo mňa opadlo. Táto moja príhoda je však akosi vo mne zafixovaná. Napriek tomu, že ma môj kardiológ trikrát objednával do Nitry, akosi zdravotníctvo na mňa zabudlo, nepomohla ani zlatá Jánskeho plaketa.
Efc. phylacanthus – určite ťažko skúšaný veľkým úpekom, pred ktorým sa dokáže brániť len hustými plochými ostňami, avšak ak dostanú dostatok vody zmenia sa na nepoznanie.
Efc. kvety vždy potešia, sú predpokladom množstva semienok.
Efc. spn. Vasko – pekná malá lokalita, bolo ich tam však „hodně“.
Efc. spn. Vasko – aj takýto pekne vyfarbený semenáčik akoby napevno vsadený do skalky.
Ešte ako som z nemocnice Janovi volal, že idem a aj lístky na autobus mu prinesiem, tak som ho požiadal, aby si so sebou vzal nejakú kravatu, nechápal to, možnože ani doma žiadnu nemá, možno len zo svadby. Tak som do kufra pribalil pre istotu 5 kravát, pre každého. Stále som mal v mysli Láďov nenaplnený sen odfotiť sa v Mexiku pri nejakých veľkých kaktusoch aspoň v kravatách, nie však ako pánska striptízová skupina. Kluci o tom nevedeli, nakoniec sme sa neodfotili. Ja si stále pribaľujem do kufra nejaké sprostosti, keby sa mi to náhodou na niečo zišlo. Všetky aj potrebné veci mám zdupľované, tak nie je problém. Preto je môj kufor taký preplnený, len keď potrebujem v prírode niečo nájsť, tak obsah kufra väčšinou povyhadzujem a potom si pripadám ako bezdomovec, keď sa to snažím dať naspäť. Najhoršie je to však, keď sa už balíme na cestu naspäť. Vždy je toho akosi moc, napriek tomu, že na darčeky nikdy nie je dosť času. Pri prvej ceste pred odletom som stačil ešte nakúpiť aspoň cukríky. Keď som ich doma ponúkol mladšej dcére, vložila si ho do úst, ale okamžite ho vypľula. Tak som ho aj ja okoštoval. Po prvom vložení bol úžasné horký, potom slaný, štiplavý a nakoniec karamelovo sladko kyselkavý. Bol to vynikajúci darček, vždy keď prišla návšteva, som im ich ponúkal. Nech vedia, čo je dobré. Možno ešte aj dnes by som nejaký našiel. Bolo to pre mňa ponaučením, že aj cukríky sú rôzne a v Mexiku je veľa druhov s čili, takže prevažuje štipľavá chuť. Tak musím si prečítať aj čo je na nich napísané, ale keďže španielsky neviem, viac-menej sa snažím aspoň nevziať chili.
Fosulák + mamilarka, je zaujímavé, keď sa k sebe túlia tak odlišné rody, pred nimi dieťatko a v ľavom hornom rohu na nich pozerá ohrdnutý fossulák.
Žeby toto všetko zostalo po kaktusárskych výpravách, veď skoro všetci hovoria, že vždy nejaké to auto rozbili.
Ancistrocactus, Glandulicactus, Ferocactus, alebo nech majú hocijaký názov, svojimi ostňami chránia svoje kvietky a vždy sa vás snažia zachytiť. Najmä keď ich presádzam, mám ich na košeli.
Rozvíjej se poupátko - žiaľ v zbierke často zhadzuje svoje puky, ale keď zakvitne, neodoláte pohľadom.
Turbinicarpus pseudopectinatus.
Gymnocactus / Turbinicarpus subteraneus.
Turbinicarpus pseudopectinatus – iná lokalita.
Priechodná reštika pre autá. Poslyš Zdeňku máme toho dost? Jasné, vždyť to je na dva týdny.
