Na poslednej ceste, kde sme sa viac menej dohodli, čo chceme vidieť a navštíviť, bola aj lokalita Ariocarpus scapharostrus. Láďo to mal vcelku premyslené a niektoré detaily so mnou dohodnuté. Tak sme sa pobrali do mestečka, odkiaľ jedine pešo sa dalo k tejto lokalite dostať.
Z kufra som vybral fľašku marhuľovice, kvalitnejší vyskakovací nôž a niekoľko rôznych suvenírov zo Slovenska a vybrali sme sa na policajnú stanicu za náčelníkom polície. Práve v mestečku boli politické agitácie nejakých poslancov, hudba, kopa jedla a množstvo ľudí. Prišli sme na policajnú stanicu, kde sedela mladá policajtka, kde som jej hneď na stôl dal niekoľko magnetiek zo Slovenska. Trochu som ju mojou priamosťou zaskočil. Láďo jej pretlmočil, že hľadáme náčelníka a čo chceme. Zdvihla policajnú vysielačku a po chvíli nám povedala, že náčelník príde za desať minút. Na moje veľké prekvapenie naozaj prišiel, lebo v Mexiku chvíľa trvá neuveriteľne dlho, zavolal si nás do svojej miestnosti a zasadli sme si oproti jeho kreslu. Zložil pištoľ vedľa seba na pracovný stôl a premeral si nás odborným okom. Láďo to mal premyslené a v hlave naštylizované tak, aby nepovedal nejakú sprostosť, ktorú by mohol neskôr ľutovať. Vysvetlil mu, že sme z Európy samozrejme, že z Českej republiky a chceli by sme ísť na kopce, ktoré sa týčili nad mestom, aby sme si spravili nejaké fotografie prírody a kaktusov. Keď on dal na stôl kvér, tak aj ja som na stôl položil vyskakovací nôž, fľašku s marhuľovicou a slovenské upomienkové darčeky. Asi som ho svojou bezprostrednosťou prekvapil, asi očakával nejaké americké papieriky. Preto bol stále nejaký neoblomný a hovoril, že všetky kaktusy sú chránené, že sú to drogy, že ich nemôžeme zberať. Ja som sa však sústredil na slovenskú ohnivú vodu a keď som mu ukázal, koľko má percent, aj naša šanca začala stúpať. Nechceli sme, aby nás na lokalite niekto chytil a šupol do basy. Tak ho Láďo stále ubezpečoval, že my chceme len fotiť a nič nezoberieme. Asi sa ponáhľal na oslavy a nechcel sa nechať rušiť nejakými somármi, ani určite netušil odkiaľ sme a nakoniec s úsmevom popod fúzy rezignoval. Družne sme sa rozlúčili a išli do auta. Zdeněk sa ešte niekoľkokrát pre istotu opýtal, či je to vybavené. Pripadalo mi to ako vtip o mníške „istota je istota povedala mníška a natiahla si na sviečku primeros “. Zobrali sme si potrebnú výbavu, dôkladne zabezpečili a zamkli auto. Vydali sme sa k parku a hľadali cestičku, kadiaľ by sme sa dostali ku kopcom.
Vysnívaná jedna z mnohých ciest, ktorá vedie nie len ku ariocarpus scapharostrus.
Asi po viac ako pol hodine rýchlej chôdze sme boli na mieste, kde sme v drobných lámavých bridlicových kamienkoch začali nachádzať množstvo rozkvitnutých rastliniek. Kluci sa vydali svojim smerom, len ja a Jano sme šli spoločne tak, aby sme sa aspoň sem tam videli. Terén bol dosť zradný, ale prešli sme ho podľa našich schopností vcelku v pohode. Snažili sme sa nájsť aj iné rastlinky, na ktoré tam narazil poľský kaktusár Matusiewski, ale akosi sme ich nenašli. Stále som hľadal aspoň semienka na ariocarpusoch, ale žiadne som nevidel. Tak som v okamihu, keď sa svah so mnou začal zosúvať, snažil aspoň niečoho zachytiť. Ale nepomohlo mi to, len som s úžasom skonštatoval, že mi jedna rozkvitnutá rastlinka zostala v ruke. Dovtedy som si myslel, že ariaky majú hlboké repovité korene a mohli mi byť oporou beznadejne naťahujúcich kŕčovitých prstov. Sklz sa dobre skončil a ja som držal v ruke rozkvitnutú rastlinu, ako keby som práve išiel niekomu gratulovať. Stačil som si ju dať do vrecka, že možno nájdem v nej nejaké semienka. Pridržiaval som sa ostnatého porastu a znovu liezol na kopček. Nakoniec som si povedal, keď už som toľko investoval do náčelníka a navyše situácia dobre dopadla, tak si ju ponechám. V aute som si ju dôkladne schoval a neskôr zobral do batožiny a priniesol som si ju domov, ako precedens. Nevidel som v nej však veľkú raritu, len mi mala pripomínať túto skúsenosť a homo sapiens robí rôzne hlúposti. Po príchode som ju zasadil v skleníku do skalky medzi kamene. Nebolo ju tam skoro ani vidieť, ale žiaľ jedna z kaktusových návštev, ktorá bola u mňa, si ju zobrala. Dúfam, že mu to urobilo radosť.
Z kopcov sme sa nakoniec všetci spoločne vrátili, len sme sa museli stále predierať húštinou, aby sme prišli do parku. V parku som si však plnil vrecká pekanovými orechmi, ktoré ešte zostali v listí a niekoľko dní ako lahôdku som si ich rozbíjal kladivom, hoci predné zuby mám ako veverka, ale zubár je dnes drahá záležitosť, tak som to neriskoval.
Scapíci boli v kvete a tak ich bolo vidieť stovky, ale človek sa niekedy nabaží.
Už som len hľadal, ktoré sú čo najviac zakvitnuté.
Sledoval som rôzne odtiene kvetov, ktoré niekedy skresľovali slnečné lúče,
ale hlavne vždy sa snažím hľadať nejaké kristátne formy, alebo zaujímavé zábery môjmu srdcu blízke.
Z úspešnej expedície sme si to namierili do mestečka, o ktorom nám Šnicer rozprával, ako tam pri jednej ceste v hoteli zabudol špinavé rifle, respektíve chcel ich už asi aj vyhodiť. Keď sa tam na ďalšej ceste aj s Láďom zastavil, pani domáca si ho zapamätala a priniesla mu ich vypraté a vyžehlené a starostlivo poskladané. Až potme sme prišli do mesta, všade bolo množstvo agitačných plagátov, policajtov a domorodcov.
Nacúvali sme k hotelu a Láďo hovorí: „Toto je ten hotel, kde sme spali.“ Láďo iba skonštatoval, že je tam asi nová recepčná, alebo je to nejaký iný rodinný člen. Nakoniec sme sa ubytovali v dvoch veľkých izbách, ja s Láďom a Jano so Zdeňkom. Jano pri tejto ceste bol žhavý do svojho mobilu a hneď si išiel vypýtať prístupové heslo. Ale u nás boli 4 hodiny ráno. On si však zaumienil, že sa so svojimi dcérami stoj čo stoj porozpráva. Popri tom preposielal Zdeňkovej a Láďovej manželke fotografiu s obrázkom raňajok, ktoré som skoro každý deň pripravoval. Keďže vždy to bol iba kúsok syra, dva tri plátky maďarskej, alebo loveckej salámy, pol cibule, pol papriky dva kusy veky a chalapeňoska. Nerobilo mi to žiadny problém ich pripravovať a vždy to vyzeralo dosť úhľadne. Lebo som zástancom toho, že jedlo sa je aj očami, nemusí sa hodiť ako fazuľová kaša do ešusu, ako na vojne, alebo chmeľovej brigáde.
Takto vyzerali raňajky, ak neboli rybičky, pre štyroch chlapov.
Zatiaľ som sa stačil osprchoval, trochu pretrepal rifle od prachu a vzal som si slávnostnú retro košeľu ešte asi ušitú v Banovciach nad Bebravou pred prevratom, ktorú som si pred pár dňami v potoku prepral. Oproti oknu bol amfiteáter, kde bolo množstvo ľudí a chystali hudobné nástroje na zábavu. Bola to asi druhá noc počas cesty, ktorú sme chceli prespať v hoteli a tak sme sa všetci tešili. Keďže prepŕchalo, bol som rád, že nemusíme stavať stany, navyše bola to veľmi hornatá oblasť a asi by sa nám do rána nič nedalo nájsť. Jano zahrabaný so svojou najnovšou hračkou, mobilom, pobehoval a hľadal lepší signál a hlavne kľud. Zdeněk si otvoril pivo a ľahol krížom cez posteľ. Jedine Láďo otvoril okno, spravil zopár fotiek a chvíľu sledoval situáciu pred sebou. Nadýchol sa, ako keby chcel spustiť na dav prejav ako Klement Gotwald z Pražského hradu. Ale to ho len chytil astmatický záchvat, iba si strekol spray do úst. Tak som si radšej vzal foťák a išiel pred hotel, že si to tam pozriem.
Z vedľajšieho hotela vyšla útla stará Mexičanka a nejako si ma obzerala. Robil som sa, že to nevidím, zrejme sa ma chcela niečo spýtať. Ale čo už Talian v cudzine. Navyše som bol unavený, nechcelo sa mi komunikovať rukami nohami. Ale keďže som chcel vidieť i niečo iné, veď lehniť môžem aj doma, pustil som sa do tmy. Prešiel som kolom dokola námestíčko, do tmavých uličiek som sa už neodvážil a kostol bol radšej zatvorený, aby pán Boh nevidel, čo sa tam celú noc bude diať. Nakoniec som si sadol na mokrý, ale vyhriaty múrik a pozeral dookola na dav ľudí a všade prítomných hudobníkov.
Zrazu prišli za mnou dve mladé muzikantky, jedna s trúbkou a druhá s pozaunou. Boli oblečené ako mažoretky a začali konverzáciu. Ich krátke sukienky boli v úrovni mojich očí, tak som nevedel, kam sa mám pozerať. Prekvapilo ma to. Nahodil som úsmev, ako pri reklame na zubnú pastu Thymolín, ale zároveň som si spomenul, že spodnú zubnú protézu si močím na izbe v plastovom poháriku. Tak som sa snažil aspoň tak priblblo neusmievať, ale asi mi to nepomohlo. Po pár slovách, ktoré smerovali ku mne, som pochopil, že chcú vedieť odkiaľ som a čo tam robím. Ako vždy ma napadá spleť jednotlivých slov skombinovaných z mojej malej zásoby nemčiny, angličtiny a ruštiny. Vedľa vyleštenej trúbky som sa cítil ako ošúchaná trúba. S anglickými slovami som skončil po dvoch vetách, nemčina im nič nehovorila a ruský prízvuk slovenských slov takisto. Medzitým prišiel ešte jeden muzikant s mladou tanečníčkou, ktorá chcela ukázať všetko, čím ju pán Boh obdaroval a očividne ju to veľmi tešilo. Vytiahli svoje dotykové mobily. Neúnavne na nich niečo ťukali, asi chceli nahodiť nejakú aplikáciu hlasového prekladača. Naivne som si myslel, keď som im strastiplne vysvetlil, že som zo Slovenska, bývalého Československa, že prekladač bude slovensko-španielsky. Snažil som sa do mobilu hovoriť po slovensky. Ale aj mobil bol z toho prekvapený. Nakoniec sme sa tomu všetci dobre zasmiali. Všetci sme si podali ruky, spravili si so mnou selfíčky. Rozkokošení hudobníci, ktorí boli až z ďalekej Chivavy, odišli na svoje vystúpenie.
Keďže už som stál a nechcel som zažiť ďalšie fiasko, radšej som sa pobral do hotela na izbu. Útla pani stále stála pri hoteli a snažila sa ma svojim pohľadom hypnotizovať, tak som rýchlo vkĺzol do hotelovej izby. Janovi sa podarilo dohovoriť s dcérou, ktorá vraj ešte nespala. V tom začalo vystúpenie a cez otvorené okno som ho chvíľu sledoval.
Voľby miestneho starostu pokračovali do rána bujarou oslavou. Určite tam k pivu nenosili frťany s rumom a borovičkou.
Pred polnocou som zaľahol, že konečne si trochu pospím. V tom však začala nespútaná zábava. Láďo vstal z postele, aby zavrel okno, ale hluk neutíchal. Celú noc sme však nemohli zaspať. Sem tam sme sa ešte pozreli, ako sa bavia. Hudba hrala bez prestávok a skončili až nad ránom.
Nezvyčajne skoro prišiel aj Jano so Zdeňkom, že tiež nespali, a že sú pobalení, a tak sme sa aj my zbalili. Ráno, keď sme nastupovali, opäť prišla k autu staršia útla pani a Láďo ju spoznal. Asi vyčítavo sa ho opýtala cez pootvorené okienko, prečo sme nespali v jej hoteli, ktorý bol hneď vedľa. Určite by bol lacnejší. Ja som vybehol, otvoril zadné dvere auta, že z kufra aspoň vyberiem pre ňu drobný darček, ale v tom už Zdeněk naštartoval auto, i napriek tomu, že Láďo nadviazal srdečný rozhovor s paňou, tak som sa na to vykašľal, zazipsoval kufor s rozhodnutím že radšej pribuchnem kufor auta. Keď som išiel zavrieť kufor, tak som bol tak blízko, že som si dverami buchol hlavu a môj vyčnievajúci nos zaliala krv. Pani si to všimla, ale rýchlo som sa spamätal, vytiahol vreckovku, priložil k nosu a zasadol do auta. Nos sa zahojil až na Slovensku.
Ráno už bolo všetko upratané. Cesta s oboma hotelmi vedľa seba, viedla k mnohým lokalitám, ktoré ešte skrývajú nejedno prekvapenie.
Naše rána mali podobný priebeh. Jano ako hlavný kurič obehával okolie, nosil všetko možné čo by mohlo horieť a Zdenek, ako správny skaut vnášal život ohňu.
Ja som zatiaľ rozdeľoval jedlo, ako keby som mal prídelové lístky ešte z prvej republiky. Pravú českú kávu si rozporciovali tým spôsobom, že radšej viac ako menej a asi jej mali dosť na celú cestu. Ale mne stačila ranná kola, veď obsahovala aj kofein aj cukor a vodu a nerád umývam hrnčeky po zvyškoch kávy.
Dnes žijeme zvláštnu dobu. Do foťáka nepotrebuješ kinofilm a tak fotíš o dušu, kým nezaplníš kartičku. Z každej cesty spravíš bežne tisíc záberov a je mi ľúto vymazávať obrázky, ale ako to býva, na čo som sa chcel sústrediť, akosi nevyšlo, alebo opačne svietilo slnko a to dúfam, že som odfotil to, čo som chcel. Doma, ak chceš spraviť nejaký výber alebo prezentáciu, stráviš množstvo času so spracovaním. Keď sa však chceš pochváliť v nejakých médiách, zistíš, že existujú profesionálnejšie a krajšie zábery a niekedy je to frustrujúce.
Až doma v kľude, ktorý nebýva často, vidím rôzne detaily a ľutujem, že som si ich pri fotení nevšimol, dokonca že niektoré rastlinky mali aj semienka, ale určite poznáte problémy s okuliarmi a vždy keď zdvihnem svoju riť, kontrolujem sa, či mám všetko, lebo stačí pár metrov a už nenájdete ani kaktus, ani pinzetu a podobne.
Ale verím, že pre nás, ktorí zdieľame, naše zábery nie sú len o jednotlivom zábere, ale hlavne o našom duševne, ktoré prežívame vždy, ako si ju vizuálne pripomíname.
Tak záverom tohto podovolenkovom príspevku, aspoň niekoľko pekných kytek.
Aztekium hintoni, La Florida.
Krásne drobné ostníky, ktoré vekom opadávajú.
Zatiaľ ešte bohatá lokalita, nemohol som sa vynadívať, ako taký puberťák na svoju sexi učiteľku.
Veľmi malá lokalita Turbinicarp. valdezianus, Los Tecolotes, Zacatecas.
Bol to jeden z mojich prvých turbiňákov, ktoré som mal možnosť vidieť a to hneď takú nádheru. Žiadne semienka, iba živé spomienky s nejakými fotečkami.
Aztekium ritteri San Cipriano, ktorý nebol na sádrovci, ale na vápencovom podklade, o ktorom budem písať v ďalšom pokračovaní.
Astrophythum asterias, kto by ho nechcel vidieť? Z Los Palomas, Tamaulipas, asi to nebude mať nič spoločné s menom „palo“.
Za chvíľu k nám prišli domáci kovboji na koňoch, tak sme nemali možnosť dôslednejšie popozerať lokalitu, kde som nemusel loziť po kopcoch. Bolo to presne ako príjemná prechádzka pre dôchodcov.
Pomyslel som si na Jardu Šnicera so svojim pôvabom taťka Šmoulu, určite by si rád pokecal s domorodcami a ukecal by ich, aby mu ukázali ešte iné Šmoulinky asterias.
Dnešné kecy ukončím krásnymi obrázkom Obregonia denegrii s ešte krajšími špirálovitými rebrami asi s Eido Francisco. Tiež ich bolo neúrekom v plnom raste a množstvom semienok, ktoré sme ani nechceli zbierať.
