Na poslednej ceste som si konečne vydobyl, aby som išiel do nejakého supermarketu v Mexico City a nechali mi aspoň 20 minút na nákup. Chcel som konečne domov niečo gurmánske priniesť.
To kluci vždy hovoria, načo majú niečo v Mexiku kupovať, veď v Česku už všetko majú, tak nech si to manželky kúpia. Nakoniec po dlhom zvažovaní Marčelo zastal pred nákupným centrom. Pozrel som iba na hodinky a vyrazil do obchodu, ako Američania keď majú výpredaj. Snažil som sa povyberať z každého nepoznaného ovocia po pár kusoch, rôzne papriky, cukríky. Stále som hľadal fľašku zlatej tequily, ale mali len 0,75l a aj cena ma trochu šokovala, ešte som hľadal Mescalu s červíkom a nejaké iné špecifické mexické pochutiny na grilovanie. Nejako sa mi to podarilo, tak som zaplatil. Čas bol dobrý. Aj sám sebe som sa čudoval, ako som to stihol. Len kluci, ako som predpokladal, už vonku nečakali a tak som ich išiel hľadať. Marčelo bol už pri pokladni s úsmevom rodeného Mexičana, aj s veľkým grilom a s klukmi niečo riešil. Nakoniec zistil ako vždy, že nemá peniaze. Asi čakal, že kluci podľahnú jeho šarmu, ale pochopil, že asi nie a tak ho tam radšej nechal. Doma má už niekoľko rôznych grilov, bol by to ďalší krám do domu, ako hovorila jeho milovaná matka. Zdeněk si ešte vymyslel, že si kúpi kartón červených Marlboriek. Bolo tam asi 15 pokladní plných ľudí. Neúnavne po všetkých chodil, ale mali len po pár krabičkách, tak jedna predavačka išla a doniesla mu v igelitke aspoň čo tam našla. Marlboriek mali dosť, ale on chcel len také, na ktoré je zvyknutý, akoby od narodenia nič iné nefajčil.
Tak sa to nakoniec predĺžilo na 2 hodiny. Za ten čas som mohol v kľude poprezerať celý obchod a ochutnať niektoré prezentované potraviny.
Niečo by som si aj dnes vybral, ale Jardo Šnicer nás bude zásobovať aj takýmito špecialitami, ako sú chili papričky Serano, Cascabel, Arbol a podobne.
Dnes je naozaj iná doba, na Vianoce k rodine nemôžeme, ale do Makra môže ísť celá rodina kúpiť si ovocie z celého sveta, no hold toto je asi tá demokracia, buď to pochopíš, alebo ťa k tomu donútia.
Konečne sme prišli k Marčelovi, že pre nás pripraví griľovačku na jednom špeciálnom grile, čo má. Najprv bolo treba v nejakom koši rozkúriť akési peletky. Keďže vo dvore to nešlo, dal to na ulicu medzi autá. Spolu s Janom sme pri tom asistovali, fukárom sme to rozfukovali, všade bolo dymu, ako keby spadla hmla, alebo vybuchla neďaleká sopka. Keď už bol Marčelo spokojný, vrazil kôš do grilu a dal mäso grilovať. Prišiel aj Pepé, s ktorým sa už všetci poznáme, len vždy príde s inou priateľkou, tak mame česť sa vybozkávať vždy s inou. Nakoniec som ešte vytiahol krabičku rumových praliniek, ktoré som si celý mesiac odkladal na túto príležitosť, aby sme si aspoň takto potykali. Veľmi jej chutili, škoda že som jej ich nedal pred potykaním, bola by na ústach viac lepkavá.
Už aj susedia pozerali čo sa deje, protipožiarne opatrenia boli Marčelovi ukradnuté.
Piknik vždy dobre dopadne, filozoficky pokecáme, len mäso sa akosi nedopieklo, lebo pahreba nevydržala. Ale pivo to spravilo, lenže svetlé už nebolo a tak skonštatovali, že aj čierne je dobré, i keď počas cesty ani mne nechceli čierne kúpiť. Medzitým sme sa ešte stačili pobaliť. Stáva sa mi, že niečo hodím do koša, veď na čo mi to je. Na prvej ceste som vyhadzoval okrem starých topánok aj rôzne papieriky, po asi hodine som sa v smetiaku začal prehrabovať, že si topánky predsa zoberiem, našťastie som tam našiel aj vstupný lístok do Mexika, ktorý je bezpodmienečne potrebný vždy pri odchode. Tak sa aj stalo - pri odchode to bolo prvé, čo chceli. Topánky, ktoré som si vzal naspäť, ma nakoniec sprevádzali na všetkých cestách Mexikom a mám ich dodnes. Možno ich uložím do vitrínky ako i klobúk a čiapky, ktoré mám aj s podpismi klukov stále uložené.
V dnešnom pokračovaní by som vám chcel ukázať niekoľko záberov kaktusov z naplavenín, ktoré musia odolávať rôznym zmenám počasia.
Escobaria abdita – tak dlho schovávaná rastlinka rozsiahlych naplavenín.
Lophophora alberto-vojtechii, ako malé UFO.
Keď som doma, teda na firme, kde mám svoje miestnosti, s nostalgiou pozerám na všetko, čo mi pripomína Mexiko. Rodina bude mať neskôr radosť, keď to budú musieť vyhadzovať. Dnes je najmodernejšie nechať sa spáliť a popol niekde rozsypať. Aj Marčelova matka sa nechala spáliť a časť popola chcela, aby bola vysypaná v rodnom Česku, i keď sa vlastne narodila v Československu. Už som len čakal, že nás o to Marčelo požiada. Lebo on nebude mať ani financie, ani toľko času (napriek tomu, že veľmi veľa zdedil), aby vyplnil matkine prianie.
Mamillaria /Porfiria/ schwarzii – ako taký čertík Bertík chce ukázať, že v tomto prostredí je pripravená bojovať o svoj život, o svoje potomstvo a zachovanie rodu.
Z množstva semienok, ktoré som povysádzal, je už množstvo kaktusov. Stále sa mi so semienkami ťažko lúči, tak niečo som daroval, alebo rozpredal. Nemám však toľko času ako Jano, napriek tomu že som starší ešte som stále dôchodca de jure, aj de facto. Niektoré rastlinky už začali kvitnúť, iných kvitnutia sa nedožijem. Akosi ma netrápi, čo sa s nimi neskôr stane. Stále kolegovia kaktusári odchádzajú, ako i ich zbierky, vždy to však akosi dopadne so zbierkami, mnohé potešia nových majiteľov, alebo splnili svoj cieľ, ako mnoho iných vecí.
Mladá rastlinka Homalocephala texensis, alebo „horse crippler“ na budúci rok presne oslávi 100 rokov od jej popisu, veľmi mi pripomína horizonťák, alebo je to opačne?
Počas mojich ciest som videl viac ako 200 druhov kaktusov. Veď Mexiko je raj kaktusov s ich najrozšírenejším výskytom. Všetko, čo som videl, by som chcel aspoň obrazovo spracovať na počítači a to v abecednom poradí. Bude to iste časovo náročné, ale možno mi k tomu napomôžu dlhé zimné večery. Stále mám ešte toľko rôznych plánov, ako by som mal žiť sto rokov.
Rastlinka Ariocarpus kotschoubeyanus s najväčším počtom naraz zakvitnutých kvietkov, ktoré som mohol ja vidieť.
Dnes, keď chodím po výstavách a vidím u predávajúcich kaktusy s mojimi zberovými číslami, poteší ma to. Niečo po mne zostane. Dnes už je veľa nadšencov, čo sa rozhodli cestovať za kaktusmi do sveta, ale nie sú to len kaktusári. Obdivujem ľudí, ktorí majú nielen nadšenie, ale i bohaté botanické, mineralogické a iné znalosti a dokážu pútavo o nich rozprávať. Kaktusárenie je nielen vášeň, ale pre niektorých i zdroj obživy. Ideálom je, keď aj rodina zdieľa vaše nadšenie a je vám nápomocná. Ale všetci moji kolegovia, s ktorými som bol v Mexiku, sú na tom podobne ako ja. Keď som bol na jednej prednáške, počúval som ako dvaja slovensko-českí kaktusári si so sebou vzali svoje manželky, s ktorými sa dohodli, že čas strávia pri kaktusoch a časť ako turisti poznávajúci prírodné krásy a historické pamiatky. Samozrejme, už dopredu vedeli, že to manželkám len sľúbili a vždy sú ako na potvoru po ceste nejaké úžasné neprebádané a lákavé odbočky a nedá sa to neporušiť a tak i na dovolenke prichádzajú zvady ako doma. Ako sami všetci vieme, potvrdzuje sa veta, že s vlastnou manželkou sú to len dvojité výdavky a polovičná radosť.
Horizonťák ma naozaj prekvapil, nečakal som ho v tejto naplavenine a možno aj on nečakal, že mu vrazím svoj nos do jeho intímnej dierky.
Po mojej prvej ceste do Mexika ma požiadala známa, ktorá videla moje CD-čko s obrázkami, aby som urobil do miestnej televízie reportáž z cesty po Mexiku. Dohodla si so mnou termín, tak som si naivne myslel, že sa najprv na nečisto porozprávame. Ale hneď ma pichli za stôl, oprášili môj ksicht, povedali kam sa mám pozerať a spustili kameru. Ja som na začiatku vždy trémista, ale hneď po prvej otázke som sa rozhovoril. Redaktorka mala na mňa pripravené otázky, sem tam kameraman spravil prestrih, ale všetko išlo veľmi rýchlo. Natáčanie trvalo asi 40 minút. Moje emócie z cesty boli ešte čerstvé a tak to bolo príjemné. Čudoval som sa, že redaktorka bola na rozhovor veľmi dobre pripravená a naštudovala si Mexiko. Táto reportáž mala byť vysielaná asi za týždeň, len mi nechceli vyhovieť, aby mi dali kópiu, mám si ju natočiť na video sám. Odvtedy ubehlo len 10 rokov a technika sa tak posunula, že videorekordér už aj málokto má. Po niekoľkých dňoch som šiel cez mesto, kde ma zastavili dvaja bezdomovci a hneď ahoj, ahoj. Pozrel som sa na nich nechápavo, až za chvíľku som pochopil, že ešte skôr ako ja, videli niekde na železničnej stanici moju televíznu reportáž. Potešilo ma, že mám svojich fanúšikov aj v takýchto ľuďoch, asi v otrhaných rifliach a prepotenej zmačkanej košeli na fotografiach z Mexika, v ktorej ma videli na televíznej obrazovke, si mysleli, že som, alebo budem, ich kolega. V tých dňoch ma začalo zastavovať veľa ľudí, ktorí mi dávali množstvo otázok. Raz prišla manželka domov a hovorila, že jej v práci kolegyňa hovorí: „Predstav si Danka, prišla som domov do obývačky a tam bol tvoj manžel.“ Najprv ju to zaskočilo, až nakoniec dodala, že som bol v televízii. Po rokoch som ešte raz natočil inú reportáž z Mexika, ktorú veľmi často reprízovali.
A ešte jedna miniaturna rastlinka, možno by si radšej lebedila v Piešťanskom bahne, ale s kľudom môžem povedať, že v Mexickom bahne aj zostala.
I táto kytka akoby chcela volať o pomoc.
Mne sa osobne nestalo, aby som sa v prírode stretol s nejakou inou kaktusárskou expedíciou. Každá expedícia nerada hovorí kde ide. Mňa osobne by to potešilo sa s niekým v cudzine stretnúť. Tiež pri jednej z prednášok kolega rozprával, ako stretli význačné kaktusárske seniorské osobnosti. Pri jednom výstupe sa obaja stratili. Keďže tam nebol signál, jeden išiel dole, kde sa spojil s políciou a nahlásil, že sa mu v horách stratil kolega. Druhý naopak išiel smerom hore, kde už bol a tiež nahlásil, že sa mu kolega stratil. Policajti už zalarmovali hasičov a poslali vrtuľník. Keď však pochopili že obaja sú vlastne v poriadku, zrušili vrtuľník a poslali len hasičov, aby ich dali dokopy. Takéto a rôzne iné príhody si rozprávame počas krásnych večerov v mexickej prírode. Najmä Zdeněk, ktorý bol v Mexiku s rôznymi ľuďmi. Tiež vždy pred Chrudimským uzatváraním kaktusárskej sezóny, ako i v Podbeskydí, kaktusárski cestovatelia zaujímavou formou rozprávajú svoje príbehy z jednotlivých ciest. Často sa stáva, že postrehy z jednotlivých miest máme rôzne. Kde mne sa zdala lokalita nebezpečná, iní hovoria, že sa tam s ničím takým nestretli. Mexiko je však rozsiahle územie, ale určité druhy rastú len na veľmi ohraničenej ploche, niekedy len pár metrov štvorcových, ale kaktusár ich nechce obísť a presvedčiť sa, či tam ešte sú a oživiť svoje spomienky.
Malý Turbinicarpus schmiedickianus, ktorý v krátkom čase prešiel nie len búrkou, ale i peklom.
Pelecyphoru asseliformis som našiel, až keď som ráno skladal stan, preto som mal asi také príjemné sny.
Coryphantha, na ktorej je vidieť, ako zhadzuje vplyvom tlaku počas vyťahovania a zaťahovania svoje ostne. Konečne odkvitla, môže ísť zasa do matky zeme.
Rád sa pri mojich jednotlivých cestách vraciam na niektoré lokality, ktoré som v minulosti navštívil a pozorujem, čo sa tam za tie roky udialo. Nebýva to však často, lebo tých nespoznaných lokalít je strašne veľa. Moje biele nespoznané miesta na mape Mexika sú však veľké, ale keď vylúčim južnú tropickejšiu časť, kde nie je až taký veľký výskyt kaktusov, nie je to také hrozné. Veď i na mape Slovenska je toho veľmi veľa, čo by som chcel vidieť, ale na to by nestačili ani dva životy. Som však rád, že som mohol navštíviť a vidieť v Mexiku to, o čom som ani nesníval. Stále mám ešte možnosť aspoň o niečom snívať, veď aj nenaplnené sny sú krásne, stačí len privrieť oči a vypnúť televíziu aspoň počas správ. Keď ich pozeráte len pol hodinky denne, získate množstvo ušetreného času.
V nohách mám už tisíc míľ, ako to spieval nezabudnuteľný Waldo Matuška, ale aj my sme v tomto roku prešli viac ako 1250km.
Keď sa povie, že si žije ako prasa v žite, tak to si predstavujem úplne inak, ale možno je šťastné a nič mu nechýba, ale aj tak bude najšťastnejší ten, kto ho skonzumuje.
Že by si z tohto kaktusa brali vzor ženy na botox ich „rtú“ po česky, po slovensky „pier“, aké sú to pre jednotlivé národy pekné názvy, ale pery patria pre mužov do päť „P“, ktoré si muž na žene najviac všíma.
V mojom živote bolo mnoho zlomových dní ako maturita, svadba, narodenie detí, medzi ktoré sa silne vryla i prvá cesta do Mexika a často a rád sa s nimi chválim, i keď chválenie je vlastne samoľúbosť, ale každý máme svoju slabú stránku, ale napriek tomu nezabúdam na moje heslo: keď sa chceš niečo dozvedieť, nechaj hovoriť aj druhých.
Moje rozprávanie už speje ku koncu. Som rád, že som to nakoniec zvládol, lebo nie vždy sa mi do toho chcelo a stále som si hovoril nejakú výhovorku, prečo by som nemal písať. Som rád, že ste moje príhody prečítali až do konca, možno vás niečo zaujalo, pobavilo.
Majestátne Astrophythum, až v Mexiku som pochopil prečo je tento rod tak populárny. Chcel som sa mu venovať. Najmä ich hybridom, od ktorých ma odrádzali niektorí veľkí kaktusári a zanevrel som na ne. Dnes ľutujem že som vtedy prehral boj s veternými mlynmi, pre to som sa radšej venoval kristátam, ale to bolo jedno, akoby som stúpil z blata do kaluže.
Vždy som si predstavoval, že sa vytŕčajú ako nudistky na pláži, ale oni su ako ťavy, vždy hľadajú oázu s vegetáciou, ktorá im robí čo najviac tieňa.
Tento Echinocereus mi veľmi pripomína môj život, ale to si nechám pre seba.
Ak ešte nájdem v sebe toľko síl a odhodlania, rád by som spracoval ešte diel č.21 o horizonťákoch, ako i obrázkovú knižku s fotografiami kaktusov, ktoré som videl, v abecednom poradí a všetkými kristátnymi formami. Taktiež by som ju doplnil o nerasty, horniny, kaktusové tŕne a iné zaujímavosti spojené s nimi, respektívne s mojimi príhodami.
Niečo z mojej zbierky kristát.
Ak by mal niekto záujem a budem to technicky zvládať, môžem poskytnúť moju audiovizuálnu tvorbu skoro všetkých mojich kristatných foriem čo sa mi rokmi podarilo získať, stačí kliknúť a budem sa snažiť vyhovieť.
Prajem všetkým príjemné prežitie Vianočných sviatkov a všetko najlepšie.
Komentáře
RSS informační kanál komentářů k tomuto článku.