Mendoza
Na spiatočnej ceste z Uspallaty do Mendozy sa už neudeje žiadne kaktusové, ani iné prekvapenie. Radi by sme sa aj schladili v rieke, no dnes púšťajú bielu kávu.
Splavovanie v bielej káve.
Zaujímavé, ako sa naše objaviteľské nadšenie pomaly, ale iste s koncom cesty vytratilo. Už nás nelákajú nové kraje, rastliny a zážitky. Už nie sme súčasťou tejto prírody, už sme turisti vracajúci sa domov.
Dorazíme do Mendozy, prepletieme sa spleťou pravouhlých ciest k hotelu.
Hlavné mesto provincie nás privíta horúcim dychom, naše telá klesli do hĺbky asi 750 m nad morom, čo je na teplote cítiť. Mesto má niečo cez 110 000 obyvateľov, a to je po piatich týždňoch pobytu v divočine pre nás megapolis preplnený kypiacim životom.
Vyložili sme kufre v „našom“ hoteli na námestí, pracovník Rentacaru prevzal auto, odpísal kilometre, pochválil našu snahu o umytie (a umývať bolo čo), zúčtoval. A s autíčkom, čo nám robilo 5 týždňov spoločnosť na 6200 km po cestách a necestách Argentíny, sa stratil (bez flekovania) za tým rohom, kde som začal aj ja moju cestu. Odišiel nám náš kúsok argentínskeho domova.
A od teraz už len po vlastných, tenisky nahrádza spoločenskejšia obuv.
Tenisky by ešte nejaký týždeň vydržali.
Predtým pozhadzujeme zo seba zaprášené oblečenie, telu dáme pod sprchou čo si zaslúži (aj keď je na streche hotela bazén, volíme túto praktickejšiu variantu). Tí, čo sa celý čas neholili, teraz bojujú s porastom na brade. Premenení na spoločenských levov vyrážame do mesta.
Zelené ulice Mendozy.
Teploty znižuje všadeprítomná zeleň, ktorá je zavlažovaná veľmi rozumným spôsobom. Stromy rastú pri kanáloch s tečúcou vodou, a odsajú si toľko, koľko potrebujú.
Zavlažovanie stromov na uliciach.
Pred odletom si potrebujeme odpočinúť. Ak by sme nenašli voľné miesto v „našom“ hoteli, dalo by sa to riešiť aj takto:
Nocľah na ulici. Chýba mu bazén... neberieme.
A zase plno zelene.
Jedna ulica ako druhá. Tuším, že by som sa tu mohol stratiť, zobral som preto radšej Garmina so sebou. Oplatilo sa.
Ako každé moderné veľkomesto aj Mendoza má problémy s parkovaním. Po zastavení auta na nepovolenom mieste okamžite pribehne služba na ulici a vodiča odháňa kade ľahšie. Ak je povolené parkovať, treba tu platiť a parklejdy si nenechá ujsť príležitosť na bleskové skasírovanie. Veď je za to platená.
Cibuľka, alebo hruštička (ako sme pracovne nazvali tento typ postavy) vyberá parkovné.
Parkovacích miest sa tu zdá byť na pohľad dosť, ale ako sa dá z takéhoto miesta rýchlo vyparkovať je mi záhadou.
Rozdiel v argentínskej a našej mladej generácii je len v rodnom jazyku.
Nasávame atmosféru veľkomesta a civilizujeme sa. Chodenie po uliciach unavilo a tak treba doplniť kalórie. Na uliciach je množstvo reštaurácií, je problém vybrať si tú správnu. Pomohli nám títo usmievaví chlapci – lapači okoloidúcich.
Vysmiati čašníci.
Druhý a posledný...
Potom sa vydýchať v jednom z miestnych parkov. Obdivujem araukáriu a nežne sa k nej pritúlim.
Araucaria má o nejaký ten týždeň aj meter viac ako ja.
Ešte dokúpiť nejaké suveníry s miestnymi polodrahokamami.
Z Mendozy nám to odlieta skoro ráno a tak neriskujeme a „prespíme“ na letisku. Dáme ešte štýlovú večeru. Tu si vychutnávame posledné chvíle, rekapitulujeme, čo sme videli a nevideli.
Toho, čo sme nevideli, je tu ešte neúrekom... Snívanie nekončí...
Posledná večera.
Na tvrdých letiskových laviciach sa zle zaspáva. Keď sa oči konečne zatvoria, priletí ešte lietadlo po jednej v noci a vypľuje riavu vreštiacich cestujúcich. Nevadí, dospíme nad oceánom.
Vonku subtropické peklo aj po zotmení, vnútri príjemná klimatizácia.
Skoro ráno sa presunieme do Buenos Aires. Preložíme batožinu na Air France a vyrovnaní s osudom odpočítavame posledné okamihy na Juhoamerickej pevnine.
Zbohom Argentína, zbohom Buenos Aires!...alebo dovidenia?
P. S: ďakujem všetkým, ktorí dočítali až sem.
© Albert Škrovan
