Mexičania sú veľmi pobožní ľudia, často vídať takéto pekné ľudové výtvory, škoda že do Mexika prišli Španieli skôr ako Husiti.
V septembri na Slovensko prišiel pápež a takto sme s Janom oslavovali v Mexiku ako bezbožníci predošlého pápeža, hlavne skromne a vtedy ešte bez rúšok, stačila iba dezinfekcia tequila a pohľad na nebeské nebo.
Rád si pripomínam rôzne životné príhody, jednou z nich bolo v Jordánsku stáť pod horiacim kríkom. Asi mnohí poznáte ten biblický príbeh o Mojžišovi:
„Horiaci krík“
A tak i ja som išiel ako bezbožník bližšie a spoza kríka vyšiel Zdeňek s rolkou toaletného papiera a hovorí:
„To ani vytentovat se v klidu nemohu.“
V mojich posledných potulkách som sa sťažoval, že som málo videl turbiňáky. Tak dnes prikladám aspoň 2 fotá, keďže nedávno som sa stretol s takými odborníkmi na tento rod ako Šnicer, Matusiewski, Myšák a pod., že sa rád podelím s mojimi pocitmi nádhery, krásy a najmä prostredím v ktorom rastú. Žiaľ úroveň kvality všetkých mojich fotografií nie je najlepšia.
Turbinicarpus boedekerianus La Trinidad N. L, neviem prečo, ale vždy keď si pozriem tento záber, pripomenie mi Grzegorze Matuszewskeho a v tomto roku vydaný Świat kaktusów.
Turbinicarpus graminispinus, tiež aj Gřegořova kytka, malá ale krásna lokalita hneď pri ceste, stačí len vedieť kde, už len otvoriť dvere a mať dobitý foťák a kochať sa nezabudnuteľnými pohľadmi. Úžasné, ako takáto malá rastlinka vie rozochvieť chlapské srdce.
V noci mi napadla situácia z prvej mojej cesty aj s Janom, keď pred odletom do Mexika práve na Slovensku prebiehala tanečná súťaž Bailando, ktorú za Slovensko zastupoval Patrik Švajda s asi 15 ročnou tanečníčkou a v porote bol Janko Ďurovčík. Keď chcel Jano v Mexiku vysvetliť odkiaľ sme, vždy povedal „Bailando, Bailando, Slovakia“, ale myslím, že nikto nič o tejto niekoľko týždňovej medzinárodnej súťaži, ktorú sme sledovali na Slovensku, napriek tomu že medzinárodné finále bolo v Mexiku, nič nevedel. Taktiež, že sme pred tým prehrali s Mexikom futbal na majstrovstvách sveta, nikto asi nesledoval. Oni asi všetci sledujú len politiku a telenovely.
Ak takáto sova vyvalí na vás oči, zostanete v nemom úžase a zahladíte sa do jej hĺbavých a tajomných očí a rozmýšľate, čo mi to vlastne tá moja žena celý život hovorí.
Ešte za občasného dažďa sme išli na jednu z novších lokalít Aztékium. Nebolo nikde možné zastaviť, tak sme to pichli na okraj zákruty. Zostúpili sme do zarastenej rokliny, ktorou sme sa predierali. Museli sme si navzájom pomáhať prejsť terénom, ako keby sme išli susedovi cez plot kradnúť hrušky. Po chvíli som pozeral, prečo je tam natiahnutý drôt, tak som zastal a z diaľky obzeral terén. Až za chvíľu som po stranách zbadal malé skrinky. Zhodou okolností pred odjazdom som pozeral prírodopisný seriál, kde na pozorovanie zvierat používali fotopasce, takže ihneď som ich spoznal. Medzitým dorazil i Jano. Prišiel k fotopasciam, začal do nich mrkať a kývať a škeriť sa. Nakoniec vytiahol foťák a spravil niekoľko fotiek. Keďže sme ešte mali požehnanie od náčelníka polície, nejako som sa nestresoval. Možno že až na letisku uvidíme naše fotografie s titulkom WANTED, ako sa stalo v Mexiku Láďovi. Ďalej sme už začali nachádzať malé rastlinky, ktoré sa pre tmu zle fotili a pri použití blesku mali neprirodzenú farbu. Keďže ide o zaujímavé a atraktívne rastlinky, snažil som sa nazbierať, skôr s prstom vykefovať pár semienok. Semienka vyzerali skôr ako prach. Stačilo po temenách rastlín trochu pošúchať a priložiť kúsok papierika. Ale pre istotu, keďže tam boli umiestnené fotopasce, sme sa radšej za chvíľu otočili, aby neboli zbytočné problémy. V tom som zbadal aj na opačnej strane zrázu kolónie rastliniek, ktoré boli dostatočne vysoko, aby sa k nim dalo dostať. Láďo nám povedal, že sú to rastlinky na popis a na rozdiel od iných nálezísk rastú vo vyložene vápencovom podklade a sú omnoho väčšie. Je to nejaká medzi forma a v týchto nedoziernych a hlavne nepreskúmaných končinách sa tam nájde v budúcnosti ešte určite veľa noviniek.
Aztekium ritterii – škoda, že som ich nemal možnosť vidieť v kvete i keď sú to malé kvietky.
Fotopasca – nový výdobytok novej doby, iba som bol zvedavý, akú zver chceli pozorovať, žiadne stopy som tam nevidel ale veď ja nie som ani Sam Hawkins.
Keby sa ma niekto spýtal, ktorý z kaktusov, ktoré som v Mexiku videl, nechal vo mne najväčší dojem, bez rozmýšľania by som povedal Echinocereus delaetii. Je to kaktus chronicky známy, ale v zbierkach ojedinelý. Mal som tri rastliny dlhé roky ešte z Kvetoslavova od pána Malíka zo sedemdesiatych rokov, keď som bol v jeho končinách na manévroch. Dokonca mi asi po tridsiatych rokoch zakvitli a potom už len postupne odišli. Preto som sa tešil, keď sme našli veľké množstvo semien na jednej z mála lokalít, že si ich napestujem. Ale napriek rôznym technikám a experimentom nevyšli ani Janovi, ani mne. Ani z inej expedície semená neklíčili, napriek tomu, že som ich striedavo dával do mrazáku a poobede na horúce slnko. Nevyšli a nevyšli. Zdeněk síce hovoril, že jemu vyklíčili a na jednej návšteve s Janom v jeho zbierke nám dal nejaký kelímok, ale po pozornej prehliadke sme len skonštatovali, že ani umelým dýchaním ich určite neoživíme. Aj dnes sa márne snažím tieto rastlinky aspoň zakúpiť.
Echinocereus delaetii – sú to ako staré panny, nie a nie ukázať svoj kvet.
Jano Rožič tento rok účastníkom výstavy v Trnave priniesol krásny kvitnúci trs. Nie každý si uvedomil že aj pre dlhoročného kaktusára je to jeden z pekných okamžikov.
Počas mojich ciest som nazbieral veľa kaktusových semienok. Žiaľ v evidencii počtu semienok som dôslednejší, ako v zapísaní presnej lokality, lebo to už robím doma. V Mexiku veľmi rýchlo plynie čas a ja osobne radšej sledujem prírodu, ako by som mal spracovávať rôzne zápisky. Len kaktusári vedia, že ak ich vysadíte aj v stovkách, na tú potvoru, semienka na ktoré máte najväčší zálusk, nejako nevyklíčili, alebo len veľmi ojedinele. V opačnom prípade schádzali, ale zažili iné katastrofy. Po prvej ceste som vysial množstvo semienok do kvetináčikov 6x6 cm, čo mi trvalo niekoľko hodín a prišiel syn a všetko mi to zhodil a povedal, že tam aj tak nič okrem hliny nebolo. Častejšie však výsevy napádajú plesne a spozorujete len nekontrolovateľnú hromadnú katastrofu. Keď som už vyklíčené rastlinky v kvetináčikoch dal na policu do skleníka, stačil mi ich pozhadzovať susedov kocúr, ktorému sa práve tam dobre lehnilo na teplom pelešisku a ešte ho ničť nepichalo. Najväčšiu katastrofu som však prežil, keď po veľmi zdarnom vyklíčení, sa mi začali tvoriť zelené riasy. Keď som raz telefonoval s Janom, oboznámil ma ako niekde v Česku, kde bol u kaktusárov, mu hovorili, že najlepšie je na riasy použiť pivo. Práve sme piknikovali a všade piva nadostač, stačilo si len vybrať značku. Tak do jednej fľašky som strčil rozstrekovač a od slova k činu už bol len kúsok. Najprv som prestriekal jednu misku a potom som si povedal, čo budem trochárčiť. Navyše sa mi páčilo, ako pivo pekne šumí a vytvára jemné gulôčky na čerstvých výsevoch. Po dobre vykonanej práci som to ešte zajedol chlebíčkami. Pre istotu som misky šupol pod stôl, aby sa na slnku nespálili. Za týždeň som zakľakol pod stôl. Ešte dnes si živo spomínam, ako som sa niekoľko minút ani nepohol a nezmohol som sa ani na slovo. Nezostalo tam vôbec nič. Mal som tam veľa semien, ktoré mali pre mňa nie finančnú, ale dokumentačnú hodnotu z nálezísk, kde som ich našiel len niekoľko. Trvalo mi to dlhú dobu až som sa z toho dostal a nikomu som o tom nechcel hovoriť.
Ako som už písal, každý si nájdené semienka inak schováva. Niekedy ich nemôžem ani doma nájsť a stále prehľadávam šatstvo. Určite sa niektoré aj operú. Najkurióznejšie bolo, keď som si dva roky po návrate z Mexika vzal prázdnu peňaženku, ktorú som mal v Mexiku na Kubu, aby som si oddelil kubánsku menu. Keď som na Kube vkladal drobné, našiel som niekoľko sáčkov so semienkami. Ale dnes sú už vysiate.
Ale so semienkami sú aj iné problémy. Počas ciest stále sedíte v aute a snažíte sa ich čistiť. Väčšinou vo víčku od ešusu. Víčko je našim najčastejším spoločníkom, bez ktorého si našu cestu nevieme ani predstaviť. Stále ho držíme medzi nohami, akoby sme sa báli, že stratíme panenstvo. Prstami ich prečisťujeme a smeti hádžeme pod nohy. Keď ešte nie sú dostatočne usušené, vždy keď zastavíte, snažíte sa ich na slnku usušiť. Keďže po pár skúsenostiach, že vám do toho niekto kopne, dal som si ich pekne na strechu auta. Keď kluci pofajčili, zasadli sme do auta. Asi po 15-tich minútach som si na ne spomenul. Zastavili sme, samozrejme na streche nič nebolo, tak sme sa vrátili naspäť aspoň pre víčko. Víčko svietilo ako poklad na Striebornom jazere. S radosťou a úľavou som vybehol si ho vziať. Vôbec som neľutoval vysypané semená. Bol som spokojný, že môžem z vačku riflí vytiahnuť ďalší papierový sáčok s plnými semenníkmi a pokračovať v čistení. Tiež sa často stáva, keď s Janom sedíme vzadu a sme v plnom nasadení čistenia nášho pokladu, keď zrazu Zdeněk pred retardérom, alebo v inom teréne dupne na brzdu. Potom už len zo zeme zbierame, čo sa ešte dá nájsť. Po toľkých cestách som už v tom odborník a som podvedome na to pripravený.
Tento ešusový vrchnák toho zažil v mojom živote už mnoho, bolo tam množstvo nie len semena ale i knedlíkov a iných socialistických výtvorov závodných kuchýň.
Keď sa blížime niekde k vojenskej kontrole, alebo vidíme políciu, nastáva okamžité schovávanie semienok, ešusov, pinziet a ostatných pomôcok. Pre každého kaktusára je známy pojem, odsávačka semien. Sú rôzne i kaktusárskou firmou ponúkané typy. Najčastejšie a najviac používaná je vlastne odsávačka soplov pre deti, často tiež časť infúzného zariadenia. Niektorí to majú brilantne nacvičené k samej dokonalosti. Ale ja sa vždy nadýcham aj prachu a drobných častí ostňov a potom to musím dobre vykašlať a zapiť. Tiež sa stane, že niektorú hadičku máte odpojenú a semienka nasávate a nasledovne padajú vedľa kaktusa, alebo sa semienka spriečia, lebo sú na hadičku veľké. Treba preto vytiahnuť pinzetu. Jeden krát som si položil odsávačku aj so semienkami ku kaktusu a pokračoval som vo fotení v blízkom okolí. Napriek malej vzdialenosti, ktorú som prešiel, som ju už nedokázal nájsť. Pinzety, okuliare, odsávačky sú ako spotrebný materiál. Musíte ich mať na každú cestu niekoľko. Pri prvej ceste sme si mali zobrať verzatilku a s ňou sa snažili po vyšróbovaní strednej časti vysávať semená a to tak, aby ste ich dokázali jazykom zastaviť v trubičke, ale vždy sme ich viac prehltli, ako nazbierali. Tak sme semienka z kaktusov radšej po jednom vyťahovali pinzetou.
Láďo si pekne očistil kaktusové semienka a jednotlivé sáčky vkladal pod alobalový obal do krabičky od cigariet, kde si ešte nechal jednu cigaretku. Ako tak večer posedával pri ohníčku zapálil si ju a akože prázdnu krabičku dal do vrecka. Neskôr, keď si išiel zapáliť ďalšiu cigaretku, pozeral, na čo mu je prázdna krabička. Tak ju chytil a hodil do ohňa. Až keď pekne horela, uvedomil si, že práve spálil svoje dvojdňové prácne nazbierané nálezy semienok.
Inokedy si svoje semienka ukladal do sáčkov s čajom, pričom musel otvoriť kovovú kramličku, ktorá privierala sáčok a zároveň istila namáčatko. Do čaju nasypal semienka a znovu zatlačil spinku. Keď doma vytiahol krabičku s čajmi, nejako na to zabudol a nechal ich v kuchyni na stole. Nič netušiaca manželka z týchto sáčkov uvarila čaj. Keď si sadli k stolu a spokojne uchlipkávali s rodinou čaj, opýtal sa: „Kde si vzala čaj?“ Odpovedala, že je to zo sáčkov, ktoré nechal na stole. Tak si len povzdychol, ako keď Baruška preskočila v Babičke /sprostonárodná verzia od Nižňanského/ cez plot, aké to vzácne semeno má práve v ústach.
Escobaria conoidea? Čo už viac ako jednu z takýchto krásiek dokáže príroda stvoriť?
Escobaria conoidea iná forma? Pre milovníkov miniatúr je to určite pekný pohľad, dnes je trendom osádzať malé skalky alebo si kupovať, alebo robiť ich napodobeniny, ktoré veľmi vkusne aranžujú rôznymi kaktusíkmi, ako Janko Beliančin, Alois Horák a mnoho iných.
Niekedy, ak mám možnosť a práve dozrievajú plody Myrtilocactus geometricans, trhám si ich a plnými hrsťami konzumujem. Majú, ak sú dozreté, veľmi dobrú chuť ako čučoriedky, nevadí mi ani zafarbený jazyk, veď sa nebudem s nikým oblizovať.
Rad si prezerám fotky s jedlami, milujem mexickú kuchyňu, tiež sa pokúšam niečo ukuchtiť, ale nemám tie správne pochutiny, ale čerstvé mexické takosy sú nenahraditeľné. Rád pozerám českú blogerku KAMU, ktorá pred coronou vydala najfarebnejšiu kuchársku knihu, nerobím na ňu reklamu, ale niekedy si ju kliknite, ak nás zase zasiahne ďalšia vlna. Vždy som počúval len o morských vlnách a teraz toto...
Neviem kolko vĺn je ešte pred nami
Plnené papriky syrom a ešte namočené v ochutenom cestíčku a vysmažené, samozrejme že fazuľa, limetka a príloha, roky si to chcem spraviť, stále dúfam že raz, možno mi niekto z Mexika prinesie tu pravú papriku a Marčelo pošle kúsok syra.
V jednej z reštík, kde sme boli, ma upútali kamene na oknách. Boli to rôzne kryštály a skameneliny. Keď to domáci videl, tak nás zavolal do vedľajšej miestnosti, kde v presklených skrinkách mal množstvo kamenných šípiek starých niekoľko tisíc rokov, ktoré používali aj pri lovoch mamutov. Na okne mal položené skameneliny kostí z týchto zvierat. Mal tam aj množstvo iných skamenelín a nejaké zlaté nugety. Bol to môj motivačný príklad, že som sa na naplaveninách viac venoval hľadaniu týchto kamenných hrotov do šípov a oštepov. Žiaľ, našiel som len dva hroty. Viac ma však potešili skameneliny, kde ich na niektorých miestach bolo neúrekom, len žiaľ, na ne nebolo moc času, keďže som nechcel zaostať a stratiť sa v pustatine. Ale tých niekoľko kúskov čo mám, mi neustále vracajú myšlienky na tieto miesta. Len škoda, že sa tam už nikdy nevrátim. Stále mám pred očami naplaveniny s ariocarpus kotschubeanus a s kamennou cestou po strane s množstvom rôznych morských skamenelín, navyše nad cestou sa týčili kopy šutrov, kde sa ešte nedávno ťažilo zlato.
Kamienky a rôzne šutre zbieram už od detstva, mám ich za tie roky dosť, snažím sa z každej mojej cesty niečo priniesť, tiež mi ich nosia kamárati z Vrútockeho klubu kaktusárov, osobne chcem poďakovať manželom Janíkovcom.
Táto zbierka v jednej malej súkromnej reštičke ma hneď upútala najmä nadšením majiteľa, ktorý ich chodil osobne hľadal do okolitých naplavenín. Napriek tomu, že som mu houby rozumel, videl som jeho iskrenie v očiach a možno bol rád že sa mohol nejakým gringom pochváliť.
Toto už je časť expozície z múzea Mexico D. C.
Na jednom mieste sme dostali defekt. Išiel okolo autom jeden Mexičan, že má doma dielňu a že nám pneumatiky pomôže opraviť. Tak Zdeněk súhlasil. Ale po ceste sme mali ešte jedno nálezisko s krížencom echinocactus a ferokaktus a chcel sa tam zastaviť a pozrieť, či náhodou nekvitne. Aj sme sa tam zastavili, boli sme tam asi pol hodinu. Keďže Mexičan sa nás nevedel dočkať, otočil sa a vrátil za nami. Tak sme nasadli a došli do jeho dielne. Bol to dvor, kde bol drevený stôl spravený z veľkej drevenej cievky z elektrického kábla, na ktorom bolo plno kameňov a veľké kladivo. Auto sme otvorili, vytiahli prepichnutú pneumatiku. Začal hľadať lepidlo, ale keďže ho nenašiel, sadol na bicykel a šiel do dediny, kde boli dva domy a prišiel s lepidlom. Teplota sa šplhala v chládku cez 35 stupňov. My sme si sadli do chládku a s úžasom pozerali, čo stvára. Nakoniec povedal, že lepidlo je suché, niečo do neho vlial, možno benzín a paličkou, ktorú našiel na dvore niekoľko minút miešal. Dopredu som vedel, že to dobre nedopadne. Nakoniec to nejako zababral a nafúkal. Ale po odchode asi za hodinu bola prázdna. Na dvore sedela asi jeho tehotná manželka s dievčatkom, ktoré držalo v ručičkách veľkú fľašu coca coly a pomaly uchlipkávalo. Ja som pomaly chodil po dvore, kde všade bolo kopu zlatonosných hornín. Nakoniec, keď videl môj záujem o trblietajúce kamene, doviedol ma za chalupu, kde bola kopa nerastov s pyritom v kremeni. Vysvetľoval, že to na tom stole rozbíja a rozdrtené nejakým spôsobom, asi chemicky získava zlato. Pekné kamene vo vreciach predáva do veľkého mesta nejakému priekupníkovi. Aj mne ukazoval, kde je to zlato, ale boli to len také malé mikroskopické kúsky. Žiadne zlaté nugety. Ale aj tak ma nechal sa v tom pohrabať, takže som si niečo povyberal.
Rozbíjanie kamienkov je hlavným povolaním tohto Mexičana, dúfam že sa mu darí lepšie ako opravovať defekty.
U Mexičanov je to pre mňa niekedy ťažké. Nikdy neviem odhadnúť ich vek. Všetci vyzerajú starší. Preto asi Mexičankám najmä českí kaktusári pripadajú, že sú mladší a potom po nich zostávajú v Mexických hotelíkoch malé deti. Ale mladé dievčiny, ktoré majú možno 15 rokov, sú už veľmi dospelé a ako sa spieva, prachy sú prachy.
Thelocactus heterochromus s azbestovými tŕňami, jedna z fantastických lokalít, ktorú som vďaka Zdenkovi mohol vidieť a okolo poletovať ako motýľ a fotiť, fotiť a fotiť.
Thelococactus bicolor, tiež úžasne vyostnené a rôzne vyfarbené rastlinky, žiaľ v zbierke dosť háklivé na nesprávnu zálievku.
Málokedy sa stáva, že v noci jazdíme po frekventovanej ceste popri mestách. Na poslednej z ciest sme zažili veľké dažde, tak sme sa dohodli, že prespíme v hoteli. Jano zapol navigáciu a naviedol nás k najbližšiemu hotelu. Kluci vystúpili, išli na recepciu a spýtali sa na cenu. Prišli do auta, nebolo to najlacnejšie, ale aj tak sme to odsúhlasili, ale že musíme hodinu počkať, až sa uvoľní izba. Zatiaľ som chodil okolo a sledoval hostí, ktorí sa napchávali jedlami, ktoré sa mi nezdali až tak lacné, ale hlavne že prespíme. Pomaly sa zotmievalo. Nakoniec prišiel pre nás z recepcie zamestnanec, pobrali sme si kufre, ale pri platení nám povedali, že je to cena na jednu osobu. Na opätkoch sme sa zvrtli a odišli do auta, že si nájdeme iný hotel. Asi po päťdesiatych kilometroch sme prišli k inému, tu bola cena podobná. Tak sme nasadli do tmy, že si snáď ešte niečo nájdeme. Jano už bol nervózny a hovoril, že keď niekde bude hotel, že on už sa nepohne a zaplatí hocijakú sumu. Boli sme ustatí, najmä po prietrži, ktorá často zaplavovala cestu a nebolo vidieť jamy. Báli sme sa, či nezatopíme auto. Počas cesty už neprichádzalo do úvahy, že niekde nájdeme miesto na stan. Prvýkrát som mal možnosť vidieť popri ceste množstvo malých domčekov s červenou lucernou. Až tam som pochopil, že sú to hodinové hotelíky, ktoré boli niekedy na úrovni autodielní. Boli určené pre množstvo kamiónistov, ktorí okolo prechádzajú. Nakoniec Janovi ukazovalo, že po niekoľkých kilometroch bude hotel. Skoro sme ho prebehli, tak sme sa museli otočiť a vrátiť. Ja s Láďom sme išli k recepčnému okienku, kde som videl len osvit obrazovky, na ktorú sme boli snímaní. Z reproduktora sa ozýval hlas a niečo sa pýtal. Láďo je jediný, ktorý sa vie dohodnúť, ale i jemu robila problém skrytá, verbálna komunikácia. Preto niekoľkokrát si nechal potvrdiť cenu. Tá bola veľmi priaznivá a tak bol dohovor jednoduchý. Celý čas sme nevideli ani človiečika, cez štrbinu pod oknom sme prestrčili peniaze a povedali nám, že máme aj s autom prejsť do garáži a odtiaľ do izieb. Tak sme auto zaparkovali v jednej garáži, kde išiel Jano so Zdeňkom. Ja s Láďom sme prešli do druhej garáže a do izby. Hneď ma prekvapili rôzne tvarované lehátka a široká dvojposteľ. Celý hotel bol tak vybudovaný, aby nikto o nikom nič nevedel. Išiel som za Janom a až tam som si uvedomil, keď som videl množstvo reťazí, lán, sietí a iných erotických pomôcok, že sme v nejakom erotickom hoteli. Keďže som bol ustatý, išiel som na izbu, zavreli sme garážovú bránu a ešte sme vytiahli mokré stany a dali sušiť. Dokonca celý interiér bol riešený tak, že ešte aj sprcha bola do izby presklená. Tak som čakal, až sa Láďo osprchuje, ja som sa zatiaľ rozvalil na posteľ a zapol televízor. Postupne som prepínal a všade boli porno programy. Nakoniec som sa osprchoval a zaľahli sme. Tentokrát som dúfal, že sa vyspím, a že tam nepríde žiadna slečna. Slečna neprišla, len červené svetielko blikalo. Izba bola orientovaná na hlavnú cestu, kde neustále prechádzali tíraci a vytrubovali, pribrzďovali, takže vôbec nikto sme sa opäť v noci nevyspali a čakali, že sa konečne niekde v stane v prírode vyspíme.
Napriek tomu že lokalitu Coryphantha ottonis ssp. boehmi strážil tento ochranca, jej roky sú asi spočítané.
Za semienka otonisiek som v minulosti dal viacej kaček, tak tu naozaj bola možnosť si nazbierať dostatok, ale ako to v živote býva aj dobrých vecí sa vieš prejesť, tak som si vzal len pár semien a periférne pozeral čo na to pes.
Niekedy sa po ceste zastavíme aj v obchode na doplnenie zásob. Zdeněk nerád chodí nakupovať a tak plnú dôveru dáva Láďovi, ktorý má aj našu kasu. Potom sa len pýta, čo sme tam tak dlho robili a koľko sme minuli. Výnimkou sú obchody v tvare veľkej plechovky od piva, do ktorej sa vojde aj s autom, vystúpime, naložia sa na pult pivá a malinovky. Po zaplatení preložíme tovar do auta a prejdeme druhou stranou rovno na cestu a môžeme pokračovať. Je to rýchlovka ako v hodinovom hoteli a je istota, že tu žiadne veci na jedenie okrem nejakého keksu nie sú a tak spokojne s potešením odchádzame, že tak skoro do obchodu nevkročíme. Možno tak do nejakej reštiky.
Coryphantha tripugionacantha, rôznej veľkosti aj s malým semenáčkom.
Coryphantha valida, určite stvoriteľ nebol rasista a urobil z tejto krásky „Black & whithe“.
Coryphantha delicata.
Thelocactus leucanthus v. schmolii.
Coryphantha poselgeriana.
Niektorí, čitatelia internetových novín sa sťažujú na nedostatok nekaktusárskych obrázkov, tak som na záver dnešnej časti vybral veľmi malú vsuvku fauny, ktorá je v Mexiku naozaj veľmi pestrá. Žiaľ osobne som toho tiež moc nevidel a ani v televízii moc prírodopisných filmov, alebo dokumentoch, čo by som tiež uvítal. Verím že dnes je taká bohatá ponuka na rôznych sieťach, že každý si môže nájsť čo hľadá. Som rád za to, čo som mohol vidieť naživo, počúvať rôzne zvuky z prírody, najmä prespávanie v stane to ešte viac umocňovalo. V Mexiku som sa vyhýbal spaniu pod širákom, ale to som si užil najmä v U. S. A.
Veľmi ma prekvapil môj sused, čo čítal moju knižku, či by som mu nedoniesol z Mexika nejaké kokóny pavúka.
Hovorí sa že pes je najlepší priateľ človeka a čo opačne? Mäso je len mäso aj Zdeněk mu bol na háku.
Aj táto potvorka s jej hanblivým kukučom mi nechala svoj okamžik, aby som si ju mohol nafotiť, je to proste ženská.
Ani môj rešpekt voči hadom mi nezabránil, aby som mohol sledovať tohto štrkáča a zároveň mačkať spúšť môjho foťáku, ešte že mi nepraskli v rozkroku nohavice.
Niekedy je to opačne i malý tvor spraví viac strachu ako veľký. Asi mám fobiu aj z pavúkov a asi by som nedokázal chytiť ani túto tarantulu.
Moja rodná ulica napriek mnohými politickými premenovaniami je medzi Novomešťanmi známa ako Žabia ulica. Moc som ich tam síce nevidel, iba jedna ropucha si spravila zimovisko v mojom skleníku s kaktusmi a pred mnohými a mnohými rokmi keď v lete pršalo, padali malé žabky.
Rád pozerám, najmä počas rannej rosy rôzne pavučiny. Úmyselne si aj niektoré pavučiny nechávam a pozorujem ich život a hlavne húževnatosť akou tvoria, alebo opravujú svoje siete.
Možno tato Nephila clavipes mi tak zaplietla moje myšlienky, že dnes radšej končím tým, že i tohtoročné zamykáni sezony v Chrudimi bolo také popretkávané dobrom a zlom. Treba len poďakovať organizátorom pre ktorých to naozaj bolo ťažké a vyčerpávajúce. Tiež osobne ďakujem „PÁNOM“ Karel Pavlíček, Jaroslav Vích atď. za dojímavé slová počas oceňovania zlatých plakiet A. V. Friča.
V duchu som rozmýšľal, že kto by mohol byť za 20 rokov zlatým Albertom veď kandidátov je veľa.
Či už Jardo Šnicer vyrastie do roku 2042 z puberty a či nebude v roztopenom Grónsku v exile chránený ekologickými inštitúciami? Dobre by vyzeral i Vojta Myšák, má asi všetky, nielen fizionomické gény, ale snaží sa nájsť možné i nemožné, prajem mu veľa úspechov.
Ale možno sa zlomia ľady a zlatým Albertom by mohla byť aj žena, kaktusárka, blogerka, cestovateľka, rudovlaska, napríklad Petra Tvrdíková, len by musela vediet fajčiť fajku, ako mladý Alberto. Ale to sú len moje fantázie stareckého veku, dokedy nestratím súdnosť a pamäť.
Možno by bolo vhodné porozmýšľať a paralerne udeliť zvláštneho Alberta i niektorému významnému zahraničnému kaktusárovi, hlavne úžasnému človekovi, ktorý napomáha celoživotne Česko-Slovenským kaktusárom pri ich cestách, skúsenostiach a podobne.
