Dnes by sme sa chceli dostať cez Calingastu do Rivadavie, kde by nás ako odmena za prejdené kilometre mal čakať zlatotrnný pyrháč.
Predtým by sme sa ale radi pozreli na lokalitu od nášho švajčiarskeho kolegu.
Argentínci tu ale stihli od jeho poslednej návštevy urobiť priehradu, miesto pyrháčov tak môžeme vidieť nanajvýš zubáče.
Priehrada, bývalá lokalita Pyrhocactus strausianus...(ilustračné foto).
Pokračujeme ďalej a pri kaplnke venovanej nejakému slávnemu svätému mali byť zaručene aj špeciálne pyrhokaktusy, ale čo je dnes už isté? Nenašli sme ani jeden... ani tu sa nedarí. Slzičky zo sklamania nám osušila aspoň zaujímavá Opuntia sulphurea s krásnym bielym otŕnením.
Opuntia sulphurea od kaplnky pri ceste.
Pri prejazde z okresu do okresu smer Calingasta nám fytocolníci nájdu pomaranče. Jednoduchšie ich bolo schovať, čo sa nepodarilo, tak ich môžeme buď hodiť do popolnice, alebo na mieste zjesť. Volíme šťavnaté občerstvenie. Za odmenu nám colníci poradia dobré ubytovanie.
Pred zakempovaním ešte stihneme vybehnúť na kopček pri ceste s úžasnými pyrhokaktusmi. Nemáme ich celkom v oku, doteraz sme hľadali rastliny zamaskované v teréne. Tu nám robí kontrast čiernej rastliny a svetlošedého podkladu problém - je to príliš jednoduché, a na to sme neboli zvyknutí. Rastlín nie je veľa a pekná skupinka je na hrane skaly a na diaľku vidím trčiace plody. Chcem sa k nim dostať, ale kolegovia, ktorí ostali na zemi, spustia krik. Určite sa boja o môj život viac než ja! Ani nie, ak by som sa zosypal, padol by som na auto... Plody ponechám prírode.
Rastliny na hrane, auto pod zrázom (nevidno ho, ale je tam).
Pyrhocactus pachacoensis (pred Calingasta).
V Calingaste nás už víta zmoknutý Kristus, moderne poňatá socha.
Ubytujeme sa v cabaňas a o chvíľku sa objavia deťúrence s ponukou enpanadas. Neodmietneme, pochutíme si.
Druhý deň ráno sa vraciame okolo včerajšej lokality s pačakoensismi. Na kopec vylezieme z opačnej strany, rastlín je tu viac a hľadajú sa tak ľahko ako včera. Zaujímavé, že aj tu sa našla jedna rastlina so zlatým otŕnením.
Lepšie svetlo, lepšie obrázky, Pyrhocactus pachacoensis.
V ošiali nadšenia ani nevnímam Maihuenopsis, ktorý sa dostal do záberu.
A v tomto príšernom substráte bojuje o život malá cibuľka. U mňa by jej bolo určite lepšie!
Pri Las Lomitas je pekná lokalita s Acanthocalycium vertongenii. Šedé rastliny v šedom kameni - kto toto vymýšľa? Mali by kvitnúť na fialovo, ale nekvitnú. Keď nájdeme pár plodov, sme radi a kvety prírode odpustíme.
Acanthocalycium vertongenii, Las Lomitas.
Acanthocalycium vertongenii, rastliny sú krásne variabilné.
Acanthocalycium vertongenii, mladý semenáč, dal by sa predať aj ako gymno spec. nova.
Tejto krásnej portulake som neodolal.
Teraz, už doma, zase ona odoláva môjmu vytrhávániu z kvetináčov a pripomína tak neustále túto lokalitu.
Dva vďačné fotoobjekty.
Dorazili sme do Rivadavie, nakukneme na náš nocľah a nedočkavo vybehneme na kopec nad kempom. Dnešný hajlajt.
Cesta k nálezisku začne nenápadne po ceste pre nenáročných turistov.
Rastliny rastú v čistom štrku. Terén pre kamzíky, dva kroky vpred, jeden až dva späť.
Napísal som „terén pre kamzíky". Ale ani pre tie nie, lebo sme tu nevideli ani jedného.
Tá istá rastlina po zabivakovaní sa v kopci.
Do denníčka si zapíšem: Pyrhocactus sp. gold spines, Rivadavia (Zonda).
Tefráky a bromélie už ani nevnímame.
Pohľad z lokality, aj s pár rastlinami, na náš dnešný nocľah v kempe.
Pri vchode do kempu to vôbec nevyzerá lákavo, mám totiž stále v pamäti, čoho je schopný „prázdny“ kemp po zotmení.
Kemp v Rivadavii.
Ale aj argentínskom kempe sa dá nájsť tichý kútik.
V kempe si vyjednáme miesto v samom kúte pri plote, kde je o poznanie tichšie, napriek nedeľnému víkendu. Vedľa je bazén, ako sme si sľúbili.
Nabudúce si musíme k tomu sľúbiť aj teplú vodu, bazén je pre ľadové medvede... Jeden taký s nami bol.
© Albert Škrovan
