Môj historicky prvý zber boli semienka Mammillaria pottsii. Sú to malé potvorky, ktoré doma dobre klíčili, ale postupne odchádzali, ako keby chceli ísť späť do Mexika. V zbierkach kaktusárov sú málo zastúpené. Dnes z týchto semienok mám pekné trsovité rastlinky.
Napriek množstvu vyklíčených semienok mi ich moc nezostalo a stále sa redukujú. Vážim si ich viac ako nejaké iné veľké špeky. Rastlinky sú pre mňa vzácne ako spomienka na prvú lásku.
Kto bol v Mexiku vie, že putovanie po kaktusových lokalitách nie je ako stanovanie v kempe na Jadrane. Väčšinou sme na vzdialených lokalitách mimo civilizácie, kde sa pasú kozy, kone a iný dobytok. Každým dňom som prežíval nové a nové poznatky, skúsenosti a príhody. Keď sme rozpakovali náš oranžový stan, pozoroval som pasúceho sa býka a čakal, čo sa bude diať. Asi som mu nepripomínal žiadnu kravu, a tak sme sa obaja upokojili. Iba som sa divil, čo všetko zožerie. Pásol sa na kamenistom teréne a ako zákusok okusoval tŕnistú akáciu. Často bolo vidieť býkov ovešaných článkami opuncií a rôznymi pichľavými potvorami, často s ranami na tele. Okúsané boli aj veľké storočné kaktusy. Konkurenciou sú im hádam len kozy. Pri jednej ceste som videl, ako krava prišla k pet fľaške, zobrala ju do tlamy a prežúvala, až ju nakoniec prehltla a od slasti zabučala. Škoda, že sme nemali možnosť počkať do rána, asi by z nej vypadla fľaška i s mliekom. Kravy majú Mexičania väčšinou pri svojich obydliach, aby ich mohli podojiť. Pre ich ťažký život sú pre dedinčanov nesmierne dôležité.
Na prespanie veľakrát dlho hľadáme flek. Najmä pre auto, aby sme neprepichli pneumatiky a nemuseli ich hneď opravovať, alebo kupovať nové. Zdeněk má vždy na ubytovacie miesto špeciálne požiadavky. Auto vždy niekedy zapichneme a ráno sa nestačím diviť, ako sa mu to podarilo, veď všade okolo sú pichľavé potvory. Zdeněk je odborník, všetko berie skratkou, načo sa zdržiavať nejakými zbytočnými cúvacími manévrami. Veď načo potom strávil nejaký ten rok na vojne. Večery sú najmä na to, aby sme čo najrýchlejšie postavili stany, založili oheň a zohriali vodu na sáčkovú vifón polievočku a kávu. Potom už len úžasný pohľad na oblohu plnú hviezdičiek a pokec o tom, kto čo videl, nazbieral a pofotil. Pritom ženské si myslia, že chlapi sa rozprávajú len o babách. Ale často to tak končí. Keď nás nepočujú, cítime sa ako hrdinovia a sem-tam sa aj pochválime tým, čo sme nikdy ani neurobili. Ale ako ženské hovoria, chlap je len chlap.
Prvé dni, ako sme okolo 23. hodine zaľahli, z ničoho nič prišiel vietor, ktorý sa stupňoval a tak sa náš stan s laminátovými výstuhami trepal ako bárka na mori. Plachta nás tak báchala do hlavy, že som musel mať zdvihnuté nohy ako žena pri pôrode a pridŕžať vrch plachty. Jano sa snažil tiež zdvihnúť nohy, ale nejako sa mu to nedarilo, asi u nich doma nohy zdvíha manželka. V obavách som čakal, že vzlietneme ako vzducholoď. Možno sme od prekvapenia aj nejaký ten plyn vypustili. Ešteže nás aj s kolíkmi neodhodilo na všade prítomné kaktusy. Ale po polnoci akoby švihol zázračným prútikom, nastal úplný kľud. Tak zas som načúval, čo kde lezie a zavíja. Ale väčšinou to spôsoboval pohyb stanu, o ktorý sa otierala nejaká halúzka. Veď v stane som spal naposledy ešte pri Dubrovníku a aj tam hneď za drôteným plotom sa pelešili hady. Tieto nočné vetry sa niekoľko dní opakovali.
Ráno, aj bez budíčku, asi o 4 hod začali kluci kecať. Zdeněk je taký ranostaj. Hoci celú noc prekašle, keď ho začne tlačiť mechúr, vylezie, potom si zasadne do auta, pustí rádio a zafajčí. Všetkým sa ešte chce spať, tak ho aspoň ignorujeme. Jano sa niekedy nad ním zľutoval a vyliezol, aspoň si mohol otvoriť pivečko a spolu pokecali. Každý si hovoril svoje, ale Jana je ťažké zastaviť v rozprávaní. Keď však začalo svitať, už mal Jano vyzbierané všetko drevo a chraščie dookola, čo sa dá spáliť. Preto bol ihneď povýšený do funkcie hlavný kurič. Veď na vojne to dotiahol až do hodnosti vojak v zálohe. Takto má aspoň miesto hviezdičiek na výložkách, v karpinových očiach iskričky z dobre vykonanej práce. Rozloží oheň pod hrdzavým, odspodu čiernym plechom, ktorý Zdeněk máva uložený ako relikviu u Marčela, na ktorý dal v ešuse variť vodu na kávičku. Keďže som však za celý život nevypil ani jednu kávu, tak som sa nenechal jej vôňou nalákať. Za žiadnu cenu som nechcel opustiť svoj zohriaty brloh. Radšej zo zákutia útleho stanu počúvam hovory J+Z. Sem tam sa aj iní ležiaci v stane pripoja do týchto debát, väčšinou prdnutím, aby sme sa ubezpečili, že sme už hore. Nakoniec vstávam, aby som si spravil rannú hygienu, rozbalil kávenku a zapil coca colou. Výhodou je, keďže až tak často si nekupujeme ľad, že nápoje ráno majú vždy okolitú teplotu. Aspoň si nezachladím krk a cez deň je teplá ako trochu vychladená horúca káva. Škoda, že nie som celebrita, lebo počas cesty som mohol Coca cole robiť reklamu, keďže nepijem ani pivo.
Pri mojom chodení strmým terénom som si často spomínal na príhodu z priemyslovky. Profesor matematiky sa ma snažil poučiť a vysvetliť nejaký fyzikálný zákon a tak sa ma spýtal či sa mi lepšie ide do kopca alebo z kopca. Ja som mu povedal, že určite do kopca, čo ho prekvapilo, že som nepotvrdil jeho teóriu, a keďže sme boli na druhom poschodí, kázal mi aby som desaťkrát zbehol dole a hore schodmi. Ja som rád súhlasil. Po treťom vybehnutí už zo svojej búdky vybehol i školník, ktorý len nechápavo sledoval, čo sa to počas vyučovania deje. Najprv som nechcel toľkokrát vybehnúť, ale keď som mal diváka, nakoniec som to dal kompletne a po desiatom raze som dobehol do triedy. Profák sa ma s jeho typickým úškrnom na tvári spýtal: „Tak Jesenský, kde sa Vám lepšie beží?“ A ja som znovu zahlásil, že do kopca. Zostal v pomykove a nakoniec povedal: „Sadnite si vy dubová palica!“ Naozaj si to často potvrdzujem tým, že vyliezť niekde na strom, po skalách, alebo neprístupným terénom do kopca je ľahšie, ako ísť naspäť dolu. Niekedy som si hovoril pri zdolávaní terénu, že kde si sa to až vytrepal a čo teraz? Snažím sa zachovať triezvu hlavu a hlavne sa ukľudniť. Sledujem najmä kozie stesky a radšej sa okľukou vrátim. Podobná situácia sa stala i Janovi, keď sa dostal do takého miesta, že hore sa už nedalo a dole to bolo o život. Túto traumatickú príhodu má stále niekde v podvedomí. Tiež sa mu stalo, že liezol po skalách a zrazu strčil ruku do osieho hniezda. Tiež prišiel vystrašený, ale nakoniec to dobre dopadlo, aspoň mal príležitosť zapiť to pivom na niekoľko logov.
Obr.č. 53: Ešte kávička a čaká nás deň plný nových poznatkov s množstvom nafotených fotografií.
Obr. 54: Ako by som mohol nezačať astrophytami? Vždy mi budú pripomínať Brno, kde som si zakúpil moje prvé Astrophytum senile i s kvietkom.
Obr. 55: Stále nechápem či tieto A. caput medusa tam niekto nenasadil? Už ich je tak málo, ale možno niekto nájde lokalitu, kde budú rásť ako huby.
Obr. 57: V tom horku na pravé poludnie som si nevychutnal krásu akoby panašovaného tela A. ornátum.
Obr. 58: Po dlhom a náročnom dni bolo príjemné sa pozerať ako majú vyzerať takosy.
