Manzanillo je vychytená dovolenková oblasť prímorských luxusných hotelov asi 100km severne od Acapulca pri Tichom oceáne, kde nám Marčelo zaistil nocľah. Stále si niekto naivne myslel pred svadbou, že nám to Marčelo všetko zaplatí.
Ale Marčelo má možno všetko okrem peňazí, hoci má po protekcii dobré právnické povolanie a kšeftuje so všetkým, dokáže minúť všetko, čo ešte ani nezarobil. Keď sme po blúdení prišli do hotela, recepčná od nás hneď pýtala peniaze. Tak sme sa vo vestibule dohovárali, či tam zostaneme, alebo odídeme preč. Jeden bol za odchod, druhému to bolo jedno a ja som povedal, hoďme si mincu. Ja to mám vždy ako východisko a zdalo sa mi to demokratické i za socializmu. Nakoniec minca povedala, že tam zostaneme, čomu som sa potešil asi iba ja. Keď však recepčná povedala cenu, kde bola aj polopenzia, zdalo sa im to hodne a chceli zvrátiť demokratické rozhodnutie. Ale nakoniec každý vytiahol svoje doláče a zaplatili sme. Až keď prišiel Marčelo s celou rodinou, dozvedeli sme sa, že sme zaplatili na 2 dni, čo zas bola dobrá cena, ale ich zase desilo čo tam...? Dva dni pri mori bez kaktusov? Teploty sa tam pohybovali od 32 do 40°C. Piesok bol taký horúci, že sme museli mať vždy obuv, inak hrozili popáleniny. More príjemné, teplé aj pre mňa, ako na termálnom kúpalisku. Akurát, že som nemal ani plavky, lebo s takýmto zážitkom som ani v najbujnejšej fantázii nepočítal. Tak som vyšiel v plnej paráde, v čínskych páskovaných trenírkach a kluci v slipoch. Ešteže sme nemali červené trenky, boli by sme ako odrastení pionieri. Už aj Marčelo na nás zúfalo pozeral, ale že nezaprel v sebe vrodený cit pre humor, tak to nejako strovil. Na pláži nebolo veľa hostí, čomu som sa divil, že vraj nie je sezóna. Čo by druhí dali za pekne prežité dva dni s plnými raňajkovými stolmi a exotickým ovocím. Aspoň, že sme využili krásny bazén, pri ktorom Marčelo rozprával o úžasnom apartmáne, ktorý zdiela s manželkou Monikou. Asi bol už rád, že si splnil manželské povinnosti a môže sa na niečo vyhovoriť a oddýchnuť od manželky a tak sme družne debatovali ako penzisti v parku.
Marčelova rodina, už aj s jeho bratom a sestrou s rodinami, nás na večeru pozvali asi 50km odtiaľ do morskej reštiky, čo kluci nemusia. Jediné, čo jedávali bola konzerva s rybičkami a cibuľou, čo je asi najlacnejšie menu, ktoré preferovali. Chceli si aj objednať nejaký biftek ala ranchero, ale boli prehovorení. Popritom nám muzikant pospevoval Kukaraču. Dali sme si podľa odporučenia ryby, o ktorých sme nemali ani šajnu, len to, že sú morské. Určite to nebol žiadny český candát. Mne to veľmi vyhovovalo. Mám rád rybacie špeciality, aj morské príšery a iné dary mora. Marčelova sestra sedela vedľa mňa a objednala si kompletné menu s predjedlom a krevetkovou polievkou a veľkou pečenou rybou. Krevetky som jej v duchu závidel. Ako sa neskôr ukázalo, bol som rád, že som si dal len úžasnú rybaciu špecialitu. Strávili sme veľmi príjemné popoludnie. Ku stolu prišli hudobníci a brnkali mi na nervy na rozladenej gitare. Marčelova rodina sa snažila komunikovať v češtine, tak sme sa aspoň čo to dozvedeli. Len som na koniec nechápal čo sa deje, keď vrchný priniesol Marčelovmu bratovi a sestre účet. Stále na to pozerali a prepočítavali, hlasne španielsky komunikovali. Bolo mi to nepríjemné a pripadal som si tam ako somár. Nakoniec z toho vyplynulo, že každému rozpočítali, koľko kto má zaplatiť za svoje jedlo. Ešte nám pripočítali aj muzikanta a prepitné. Večer sme už ani poriadne nezaspali, navyše Láďo dostal taký prújem, že nestačil dobehnúť na WC. Zdeněk kľudne pospával vo svojej baldachýnovej posteli, len ja som skoro ráno nevedel pochopiť čo sa stalo, lebo i steny boli ofixírované. Tak sme sa rýchlo pobalili. Ešte som si bol z pláže vziať zvláštny čierny piesok, lebo čo som mal na balkóne, mi upratovačka pri upratovaní vyhodila. Tento piesok mi pri odlete skoro spôsobil veľké problémy. Neviem či som mal zatemnený mozog, ale pred odletom som si ho dal do topánok. Keďže piesok bol ťažký, dal som si ho radšej do príručného zavazadla. Kufor som mal zaplnený a dostatočne preťažený, tak sa mi to zdalo ako dobrý nápad. Hneď ako som dal príručné zavazadlo na pás, kontrola po prejdení scanerom spozornela, rovno siahla do topánky, kde bolo igelitové vrecko asi s kilom čierneho piesku. Keď otvorili sáčok i mne to hneď pripomínalo vojnu a pušný prach. Nečudoval som sa im. Ihneď volali posilu, prišli asi traja colníci v bielych rukavičkách, s kufríkmi. Našťastie som si z krku zložil fotoaparát a začal prehliadať spätne fotografie, dokiaľ som neprišiel ku fotkám, ako v trenkách ležím v zátoke na čiernom piesku. Podal som im foťák a snažil povedať, kde je problém. Našťastie to pochopili a na moje prekvapenie mi vrátili aj piesok, ktorý som opätovne dal do topánky. Iba počas letu som rozmýšľal, čo bude v Madride na letisku, ale tam sú zaťažení len na tequilu, tak to prešlo v pohode.
Nakoniec sme sa nestihli ani rozlúčiť s Marčelom a rodinou. Hneď po raňajkách sme odišli smer Queretaro. Zdeněk mal pred sebou asi 700 km. Zastavili sme sa len na krátkych fajčiarskych zastávkach, aby sme mohli ešte aspoň 2 dni stráviť v divočine pod stanom. Konečne sme sa dobre vyspali, uvarili večernú polievočku a kluci zapili dvojitou českou kávou.
Jesenná cesta na svadobnú cestu bola výnimočná tým, že napriek najviac precestovaným kilometrom „sme auto odovzdali, ako tak v poriadku“.
Obr. 91: Ako Waldo spieval "ach ta láska nebeská" a potom si môžete zaspievať slovenskú pesničku "Skrúcaný, Noga – Prachy sú prachy a život taký krátky."
Obr. 92: Možno aspoň títo lúčni koníci to myslia úprimne.
Obr. 93: Tak ja som z toho natvrdlý ako nejaký somár, tak dá mi, alebo nedá mi?
Obr. 94: Krásne to vyzerá, dobre to chutí, ale ako sa to môže v bruchu zmeniť na riedku smradľavú hmotu? Asi si Láďo dal takú otázku. Nechápem, asi ten semester doktoriny odflákol.
Obr. 95: Mexický švihák s retro klukami z česko-slovenska, predstavujú najnovšie plážové spodné prádlo na roky 2020!
Obr. 96: Ariocarpus fissuratus v. intermedius, ako ho pán boh stvoril.
Obr. 97: Ariocarpus lloydii, takúto patinu nevymyslí ani akademický maliar, iba obchodné firmy by do toho nastrkali farebné sušené kvety.
Obr. 98: Ariocarpus trigonus , to je ako v piesni Petra Naďa "Zuzka vešia čipkované prádlo, tá krása, to ma ozaj vzalo".
Obr. 99: Všetci sú už v Mexiku a my ariaky, tiež ešte sme tu. Ariocarpus fissuratus
Obr. 100: Ariocarpus retusus, ťažko sa vyberá z množstva nafotených fotografii tá pravá, keď aj amatér s lacným digi foťákom vie nacvakať stovky záberov a nie je limitovaný, ako kedysi filmom, a čakať na to, čo vo vývojke z toho vyjde. Ale to už mladí ľudia nevedia o čom hovorím.
Obr. 101: Ariocarpus trigonus.
