Ráno sme išli na miesto, kde mala byť svadba. Pre istotu sme sa neprezliekali, lebo sme tušili, že nás ešte čaká nejaká práca. Naložili sme pripravené plné krabice, ktoré nám dal Marčelo. Medzitým nám stihol rozdať informácie, čo ešte treba spraviť.
Prišli sme do reštiky, prešli dole schodmi na pľac pod holým nebom, kde už čašníčky začali chystať svadobné stoly. Výhodou je, že v okolí Colima prší len výnimočne a v takých horúčavách by aj tak nikto vnútri nevydržal. Diskdžokej chystal aparatúru. Asistovala mu dobre vybavená mladá Mexičanka, ktorá už nepotrebovala ani rumba gule, aby chlapa upútala. Marčelo v kľude analyzoval, čo sa deje. Teplota prekračovala 35 stupňov a pot z nás tiekol potokom. Marčelo to mal prichystané a zorganizované asi tým spôsobom „dejte mi lidi, já to udelám“. Keďže sa nič nerobilo, len kecalo, tak som začal iniciatívne fúkať balóniky, aby som ich trochu pohol. Keďže som nepil, celkom sa mi to darilo. Po dopití tretej cervézy sa konečne pripojili aj kolegovia s Marčelom a začali rozvešiavať vystrihované papierové dečky, aké sme robili ako deti z poskladaného papiera v škole na ručných prácach.
V Mexiku je to asi tradícia dovedená k dokonalosti. Takéto papierové vystrihovačky vidieť na všetkých oslavách, ako i v mestách v uliciach na šnúrach, možno i na pohreboch. Tiež sme rozvešali rôzne balóniky, konfety, stuhy i rôzne svietidlá made in china, aké vídať na našich cintorínoch. Keď sme asi hodinovú záležitosť stihli zhruba za pol dňa, s dobrým pocitom užitočnosti sme i s Marčelom išli to do mesta pripiť na jeho rozlúčku so slobodou, čo nám išlo asi najlepšie. Keby nám dal nejaké peso, aj by sme ho od svadby odhovorili. Lenže Marčelo je stále bez peňazí, takže si požičal od nás nejaké peso aj na to, aby sme to mohli spoločne osláviť. Tu sme v kľude sedeli pri pivku pred reštikou. V tomto sparne bolo pivko božským mokom a popritom sme pozerali na okoloidúce kočky, po ktorých Marčelo nezabudol po česky neslušne pokrikovať, čo sme mu dnes prepáčili. Aj tak mi v hlave vŕtalo, kde sú všetky neškolopovinné Mexičanky, či sú na stáži v U.S.A? Len som nevedel, či vykrikuje od radosti, alebo zo zúfalstva. Dostali sme ešte bojovú úlohu, že máme naložiť cestou, keď sa prezlečieme, nejaký alkohol a šampanské. Mal som aj obavu. Čo keď nás zastaví colná polícia? Ako sa hovorí na pos----ho, aj hovno spadne.
Svadba bola plánovaná na 19. hodinu. Asi pred 17. hodinou sme sa konečne s Marčelom rozlúčili, išli na izbu, aby sme sa všetci traja osprchovali, po dvoch týždňoch oholili a dali do svadobného pucu. Neveril som, že Marčelo to stihne a zrejme bola z neho nervózna najmä jeho matka, či sme ho od svadby neodhovorili. Ale aj my sme boli radi, že ho niekto uzemní v jeho naivných bohémskych snoch. Ani sme v podstate nevedeli koho si berie, lebo mal množstvo nádejných manželiek, len sa akosi nevedel rozhýbať. Matka už bola z neho nervózna. Nakoniec to svojsky vyriešil jeho 80 ročný otec. Keď bola Marčelova matka v Česku, otec cestoval za svojim kamarátom 600 km do Colimy dohodnúť Marčelovi manželku, majetky a všetko s tým spojené. Marčelo asi nemohol cúvnuť. Ako spieva Richard Müller „prachy sú prachy“. Mexičania sú ale vždy ready a nič ich nerozhádže a tak to asi v Mexiku ešte chodí.
Konečne vysprchovaný som sa obliekol za fešáka. Zdeněk však s hrôzou zistil, že mu manželka na svadbu pribalila miesto jeho, asi ešte svadobného obleku, jej tmavé sako. Vyzeral ako Havel s krátkymi nohavicami, len on mal krátke rukávy na saku a nedalo sa mu vôbec zapnúť. Hneď sa vzdialil a telefonicky manželke vynadal a tento krát nešetril pri telefonovaní ani slovami ani kreditom. Ešteže na Morave bola polnoc, možno ráno, keď sa prebudila, asi si jeho manželka myslela, že sa jej to len snívalo. Cestou sme ešte naložili krabicu tequily a niekoľko krabíc šampanského, čo sa mi zdalo na takú veľkú svadbu málo. Presne o 19. hod sme prišli ku kostolu, kde už stála nevesta s družičkami v červených šatoch s veľkými výstrihmi ako z tele novely a očakávala svojho princa na bielom koni. Prišiel aj vyfešákovaný Marčelo, tento krát matka na ňom nešetrila a spoločne sme išli do kostola. Bol to menší kostol. Ja som neznaboh, ale asi katolícky. Všetkých asi 100 hostí sa tam vošlo. Sedel som pri klaviristovi, ktorý dojímavo spieval. Dával som si iba pozor, aby som po neprespanej noci v kostole nezačal chrápať. Veď toľko anjelikov bolo vôkol, nevedel som na ktorého mám pozerať. Niektorí nad oltárom mali krídelká a ostatné boli v pekných červených šatičkách, ktoré sa vôbec nesnažili zakryť svoje oblé vnady. Páči sa mi, ako sa ženy snažia niečo schovať, o čom dopredu vedia, že to chcú ukázať. Oproti sedela rodina nevesty a Marčelovi rodičia. Určite boli radi, že už svojho najmladšieho syna oženili, aby konečne mohol vypadnúť z domu. Jeho veľmi starý otec bol veľmi blažený. S ním som si vytvoril hneď na prvej ceste dobrý vzťah, keďže som použil svoje liečebné praktiky, ktoré som sa naučil pri opatrovaní mojej matky. Pri aplikácii vínnych zábalov jeho cukrovkou napadnutých nôh, mi rozprával ako splodil svojho syna a to dokonca na Slovensku počas dovolenky v Tatrách. Keď prišla na to jeho manželka, že je v druhom stave, bola veľmi nahnevaná a údajne sa s ním vyše roka nerozprávala, čo sa nakoniec, ako u nechceného syna, odzrkadľovalo v Marčelovom vzťahu s matkou.
Svadba bola veselá, každý si objednával pitie z ponuky tequila, šampanské a vynikajúce pravé 100% džúsy. Jedlo bolo len jedno. Neskôr podávali zákusky a nejaké drobnosti. My sme sedeli pri hlavnom stole s Marčelovými rodičmi a jeho sestrou s rodinou. Zvláštnym zvykom je, že ženích s nevestou sedia pri samostatnom stole, kde im ešte dávali príležitostné dary. Po krátkom príhovore, hneď ako zaznela hudba, svadobčania okamžite vyskočili ako splašené kone a začali skoro všetci tancovať. Nečakali ani na svadobný tanec mladomanželov. Udivilo ma, že Marčelo tancoval ako slon v porceláne, myslel som si, že je lev tanečných salónov. Keďže sme boli hostia spoza veľkej mláky a bola tu prevaha žien, stále nás volali do tanca. Hneď sa snažili naučiť naše kreatúry tanca a neskôr sa do nás snažili vtĺcť nejaký španielsky tanec. Určitý čas nás trápili, ale my sme statočne odolávali. Dokonca som žiadnej nešliapol na otlaky. Keďže si jedna moja tanečníčka zlomila opätok, tak hodila obe topánky pod stôl a tancovala naboso. Výhodou bolo, že tancom sa už človek nemohol viac spotiť v tomto veľmi sparnom podnebí. Šťastím bolo, že podlaha bola betónová a náš pot postačil do nej vsiaknuť. Horšie to bolo s mokrou partnerkou, niekedy som si myslel, že tančím s morskou pannou, i keď skôr morskou, ako pannou.
Prišiel za mnou jeden svadobčan, stále sa chcel so mnou fotiť, že sa veľmi podobám na jeho kamaráta a chce mu foto poslať. Tak som mu s radosťou vyhovel. Ja sa asi podobám v mojom veku na polovicu Mexičanov. Svadba skočila okolo druhej hodine ráno. Nebolo vidieť žiadneho spoločensky unaveného. Veď to, čo stačili skonzumovať, by vypotili i bez tanca. Len rozkokošeným Mexičankám sa ešte nechcelo odísť. Nakoniec sme nasadli do auta s Mexičankou, ktorá nás prehovárala, aby sme išli spať k nej. Ale to sme radšej išli dospať do „nášho“ vidieckeho domu s vedomím, že radšej si pichneme svoje údy do spacáku.
Asi ako odplatu za prenájom, nám naplánoval Pepo, že ráno poupratujeme dom. Ale Zdeněk zahlásil: „Čo sme úklidová četa?“ Tak sme sa hneď ráno zbalili a smerovali sme smer Manzanillo. Pepa sme nechali tam, nech počká na ostatnú rodinu, s ktorou sme sa tam mali stretnúť. Veľmi som sa tešil, že sa dostanem konečne k moru na vychýrené mexické pláže asi 100km severnejšie od Acapulka.
Obr. 78: V dnešnej časti vám ponúkam pár rôznych pektinátnych echinocereusov. Pre istotu ich neurčujem, na každej lokalite som ich veľmi obdivoval, najmä ich úhľadnosť, farebnosť, krásu a ak aj kvitli, tak už im k dokonalosti nič nechýbalo.
Obr. 79: Aj keď mi svietilo na maják, neváhal som sa kolenačky vrtieť okolo kaktusov ako taký brouk pytlík a všímať si rôzne detaily.
Obr. 80: Neviem prečo, no keď vidím žlto kvitnúci dasyacanthus, vždy mi to pripomína dievča v „rozpuku“.
Obr. 81: Úžasná prírodná scenéria.
Obr. 82: Ako zo skalky „pána“ pestovateľa, Gaba Vereša.
Obr. 83: Keď som sa pozorne zahľadel, obdivoval som sto odtieňov bielej, s mladým vyostneným pukom.
Obr. 84: Je zázračné, čo dokáže príroda.
Obr. 85: Dumal som nad tým, ako dokáže rastlinka meniť v jednotlivom časovom úseku svoju farbu. Veď to nie je slnko a voda, ktoré vytvárajú dúhu? Možno to bolo tým, keď som ju pozoroval ako taký somár, začala sa červenať.
Obr. 86: Napriek tomu, že rastlinky kvitli, zbadali sme ich až na poslednú chvíľku, potom už to bola len paráda a pastva pre oči.
Obr. 87: Delaetáky ma vždy iritujú, že zakvitnú v zbierke len niekedy. Semienka mi vôbec neklíčili a i keď som ich rozdával, nikomu nič nevyšlo. Skúšal som rôzne hokusy pokusy, chladnička, horko, ale nezadarilo sa, čo ma dodnes mrzí.
Obr. 88: Vystrihované obrúsky mi veľmi pripomínali moje detstvo, ako sme sa snažili vždy vymyslieť nové tvary, dokonca v škole sme ich vystrihovali v rámci ručných prác. Dnes je asi ručná práca len ťukanie do mobilu.
Obr. 89: Šťastná nevesta a jej družičky. Najmódnejšia seriálová mexická červená farba je provokatívna nielen pre býkov.
Obr. 90: Konečne sme sa hrali na fešákov, ešte aj umyté nohy a fungl nové ponožky sme vylovili z kufra. Kto však mal takú možnosť byť v Mexiku na svadbe?
Komentáře
RSS informační kanál komentářů k tomuto článku.