O Mexiku sa hovorí, že je tam vynikajúca strava. Škoda len, že kolegovia preferujú miesto aztéckeho života, askétsky. Ale konečne som mohol nejaké to kilo zhodiť a ušetriť na fitneskách. Každý si myslí o mne, že aký som bohatý, keď tak často môžem ísť do Mexika.
Keď si to však ekonomicky prepočítam, vlastne ušetrím. Veď čo by len manželka dala za to, že som ticho a neleziem jej na nervy. Tak isto šetrím na vode, strave a energiách a celý dôchodok mi doma zostane na účte. Nadarmo sa nehovorí, že Slovák si kúpi jeden rohlík a 20dkg vlašáku a Čech tri rohlíky a 5 dkg vlašáku. Zaujímavé, že po par dňoch hladovania som si na to celkom zvykol. V pohode sa po večeroch dokážeme baviť o našom kulinárskom umení, resp. čo máme najradšej. Ešteže to naše manželky nepočúvajú, lebo niekedy varíme aj to, čo sme ešte nikdy nejedli. Jediné šťastie, že nemôžem ako doma otvoriť v kuchyni chladničku a pri svetle jagajúcich hviezdičiek a padajúcich komét ju pomaly a statočne likvidovať. Veď v našej mexickej polystyrénovej chladničke je maximálne len pivo. Ľad sa cca po dvoch dňoch vždy roztopí a pivo pláva len vo vode. Na moju coca colu tam už nie je miesto a tak mi ju vždy s úsmevom na tvári vyhodia. Niekedy, keď sa o seba pivové fľašky buchnú, nie z lásky k blížnemu, tak sa víčko na pive uvoľní, časť piva vypení a flaška nasaje spätne vodu. Pivo sa zdá byť opticky v pohode, ale je vlastne nepitné a roztopená voda sa vyleje. Raz si Jano kúpil sáčkové mlieko. Neviem čo ho to napadlo, asi nostalgia na pioniersky tábor. Ráno čo nedopil, dal doslovne k ľadu. Cestou sa však rozlialo a do večera chladnička tak smrdela, že musel všetko vyumývať.
Na prvej ceste sme občas prechádzali popri dedinách, kde po nás pokukávali krásne prepečené kuriatka, alebo takosy s rôznymi náplňami, alebo iné kulinárske špeciality. Dúfal som, ale neskôr som pochopil, že asi nezastavíme. V polovici mesačnej cesty som mal už tak scvrknutý žalúdok, že už i tú malú dávku som si rozdelil na polovicu. Niekedy sa stalo, že sme sa zastavili a kúpili 20dkg syra /pre štyroch/ a 2ks „veky„. Považoval som to za luxus. Ale načo toľko pečiva, hlavne že sú cigaretky a pivo.
Raz za čas sme sa zastavili v domácej reštike. Vždy to bol nezabudnuteľný zážitok. V jednej nás pani domáca usadila za stolík s igelitovým obrusom, na čo sa pamätám ešte z mladosti /čo je už veľmi dávno/. Spýtala sa, čo si dáme. Samozrejme hneď, že pivo. Ale v Mexiku v reštikách väčšinou pivo nemajú, no vždy sa to snažia pohotovo vyriešiť. Takže pán domáci sadne na bicykel a pani domáca ponúka buď mexický guláš, alebo takosy plnené mäsom. Je vždy ťažké sa rozhodnúť, čo by sme si dali, keď v ponuke nie je melanéza /český řízek/. Ale čo bude dobré Zdeňkovi, to si dáme aj my. Za chvíľu prišiel manžel, ktorý priniesol odkiaľsi pivo a ešte aj vychladené. Ja zatiaľ popíjam nejaký nealko nápoj, ktorý je práve v ponuke. Ešteže na chladničke nie je napísané, dnes akcia, tak sa nemusím riadiť cenou aby naša expedícia ušetrila. Postupne pani nosí jedlo, domáci mačo si sadol k televízoru, aby dopozeral správy o mexickej narkomafii. Tento krát vyhrali takosy, ktoré domáca pani pečie na špeciálnom plynovom opekači. Vždy ich dokladala do utierkou prikrytej misky a tak sme mäsovú zmes do nich vkladali, zalievali pikantnou salsou /omáčkou/ a zapíjali cervesou, ja mojou coca colou, resp. 100% džúsom alebo melónovou malinovkou. Dodnes som nepochopil, ako nám účtovala takosy, lebo žiadne bločky nik nerobí, či je to príloha v cene jedla. Ale stále dopekala, dopekala a nosila a až keď došla mäsová zmes, povedali sme že stačí. Ale jedlo je tam naozaj vynikajúce, hlavne pre mňa, pikantné. Škoda že sme si ho dopriavali len občas. Niekedy som si chcel kúpiť aj sám kurča, ale nechcel som spôsobiť chaos. Vždy si spomínam, ako chalani v noci chodili na vojne, alebo na intráku do skrine a veľmi tajne zakusovali do domácich klobás, ktoré aj tak šírili vôňu okolo a k tomu som sa nechcel ponížiť. Malo to aj tú výhodu, že možno z prejedenia by som nemohol zaspať. Doma ešte rátam ovečky, ale tisíce jagavých hviezdičiek na oblohe by som asi nezrátal. Navyše na oblohe je vidieť množstvo padajúcich komét, musel by som si stále niečo priať. A čo už ja v mojom veku, už mi nepomôže ani súhvezdie panny.
Po asi týždni keď sme sa potĺkali divokou prírodou, sme prišli do istej reštiky, kde boli dve Mexičanky zahladené do tele novely, asi 333-ty diel. Nenechali sa nami rušiť, lebo prežívali ľúbostné okamihy mladej Chuanity. Určite mali zvlhnuté nielen oči. Až keď sme už popíjali nápoje, ktoré sme si povyťahovali z chladničky a išla reklama, prišli sa opýtať, čo by sme si dali. Niečo zakričali do kuchyne a opäť rukami podopreli svoje rozžiarené tváre a vnorili sa do deja, kde mladý Juanito vyznáva lásku svojej Chuanite. Kuchárka priniesla takosy a seňory alebo seňority, letmo pozreli na nás, ale keďže v žiadnom z nás nevideli mladého Juanita, ani nám z otrhaných rifiel netrčali sto dolárovky, pokračovali ďalej v sledovaní ich hrdinu. Nakoniec si pretreli zvlhnuté oči a priniesli nám i zvyšok jedla.
To keď sme zastavili pri jednom motoreste, spoza okna pozerala na nás mladá hospodská a lákala nás svojimi čiernymi tmavými očami a čertovským úsmevom do reštiky. My už máme tú výhodu, že v našom veku sú pre nás všetky ženy mladšie, i keď táto naozaj bola. Keď sme vstúpili do vnútra, čakalo nás prekvapenie, ako keby sme vstúpili do satanského osídlia. Na čelnej stene veľký oltár s kostlivcom a satanskými obrázkami. I ostatné steny boli ovešané obrázkami a rôznymi asi morbidnými textami. Stále na nás pokukávala, neviem prečo sme si zaslúžili tento obdiv, možno našimi neočesanými hlavami a roztrhanými rifľami, asi si myslela, že sme prišli rovno z pekla. Ale mali sme čertovské šťastie, lebo o chvíľu prišiel do reštiky kamionista, s ktorým mala zrejme nejaké mechtle pechtle, alebo aspoň mechtle, tak nás nechala tak, len sem tam očkom mrkla. My sme si zatiaľ robili nejaké detailné fotografie. Najmä Jana to veľmi zaujalo. Ako chlapi chodili do reštiky, každý najskôr išiel k oltáru zapálil si cigaretu a asi po dvoch ťahoch ju položil na jedno z obetných miest na oltári, kde cigarety pomaly dotleli. Ale aj jedlo bolo čertovsky pikantné, tak sme to zapili dvojitou dávkou cervézy.
Keď sa ide do Aquas Caliente, už zďaleka nás víta silueta ležiaceho indiána tvorená pohorím. Naozaj si to musí každý všimnúť. V mestečku sa predávajú pre turistov pohľadnice s týmto výhľadom, len nikde sa nedá kúpiť známka a nájsť poštu, kde by sa to dala poslať, je to viac menej nemožné. Ja som ešte stará škola a miesto klikania do mobilu radšej posielam pohľadnice. Ale keďže pre ostatných je to nepodstatná vec, tak sa s tým nezaoberajú. Až pri piatej ceste sa mi podarilo prehovoriť Marčela, aby mi odoslal dopis, ktorý som si pre istotu doniesol zo Slovenska, lebo som si chcel do mojej filatelistickej zbierky zaradiť obálku z Mexika na moje meno. Mám asi 195 listov z celého sveta za asi 30 rokov. Marčelo mi to líčil, aké je to komplikované, že to musí ísť len na nejakú poštu, ale nakoniec asi po dvoch mesiacoch prišla dosť zničená, ako keby ju poslali kanálovou poštou. Ale aspoň prišla, to z takého Portugalska, Tuniska, Egypta, Kuby vôbec nepríde. V mestečku Aquas Caliente sú pri sebe dve reštiky. Jedna, kde je pekná gýčová ovocná výzdoba na stenách a pekne prestreté stoly s kompletným príborom. Dokonca i jedlo prinesú na porcelánovom tanieri. Tam si tradične Zdeněk objednáva melanézu, čo je riadny kus vysmážaného rezňa a spomína na vojenské vyklepané rezne. Opak je druhá, ktorá vyzerá ako stredne veľká krčma, kde obsluhuje starý ženomuž. Je to vraj muž s identitou ženy. Keďže mne však kazil pohľad na neho chuť z chuťovo dobrého, ale riedkeho gulášu ala ranchero, tak som si radšej presadol, aby som nemusel stále pozerať na neho. Radšej som pozoroval okolo prechádzajúce Mexičanky pred reštikou, aby sa chránili pred horúcim slnkom. Nikdy som nevidel chlapa s dáždnikom, im postačuje biely klobúk, na počudovanie nie s odtlačkami špinavých prstov, akoby práve išli z kostola.
Niekedy je dobre, že neviem po španielsky, tak si pri výbere jedla robím rôzne predstavy a fantazírujem, čo by čo mohlo byť. Väčšinou si však objednávam to, čo aj ostatní, aby náhodou moje jedlo nebolo drahšie ako ich. Raz som si však vybral jedlo, o ktorom som vedel iba to, že je to „pojo“ - kura. Nakoniec mi priniesli polku kuraťa, celého ako v hnedom karamele. Nebolo však vôbec sladké. Pod chrumkavou kôrkou kože bolo veľmi chutné mäso. Neskôr mi povedali, že to bolo kura v čokoláde. Chcel som si aj kúpiť túto čokoládovú omáčku na pečenie, ale bola len v sklenených pohároch, ktorý sa mi zdal príliš ťažký a nebezpečný pre transport. Možno na budúce…
Obr. 59: Na mojich cestách sa vždy poteším z kristát a rôzných zvláštností.
Toto antisifilicum objavil Jano keď sa brodil terénom.
Obr. 60: Kristáta Lophophora wiliamsi, ktorá už mnoho rokov prekonáva výkyvy počasia.
Obr. 61: Kristáty Ariocarpus retusus sa asi málokto, možno i z poverčivosti pokúša vykopať. Asi by si už zaslúžili, aby sa každý pri ich návšteve podpísal, bolo by to ako kliknutia na faceboku.
Obr. 62: Kristát Thelocactus bueneckei sa v prírode moc nenájde a ani v zbierkach som ju nevidel.
Obr. 63: Tesne pred úplným zotmením pred jedným našim osudným ránom som našiel takýto kaktusový hríb.
Obr. 64: Tak čo kluci jdete? Ja to nepoviem vašim manželkám.
Obr. 65: Radšej sme sa po vstupe ani neprežehnali, ani nepomodlili.
Obr. 66: Žeby Mexičania začali so samozberom?
Obr. 67: Naše nedeľňajšie raňajky.
