Pred cestou sme sa všetci stretli u Quida Kuchaříka pri Brne. Rady na cestu boli vcelku jednoduché. Treba zobrať na každý deň jednu kávenku, jednu vifónku, žiadne iné potraviny, čo sa mi zdalo divné.
Veď, ako poznám Pražákov, bez suchej salámy, búčikovej paštéty by nevyhrali ani Pražskú květnovú revolúciu. Ale čo naivný a neskúsený človek nespraví pre zdarnú cestu za kaktusmi.
Napriek veku sme boli s Janom vyplašení ako holuby na vojne. Do kufra som si predbežne dal len to najdôležitejšie, ale kufor mal stále nad 25 kg. Tak som v ňom zredukoval čo sa dalo. Keď som s Janom prišiel do Viedne, nechápal som prečo má jeho kufor len 15 kg a tak to hneď využili kluci z “Veľkej Moravy“ a priložili mu nejaké to kilo zo svojich kufrov. Nakoniec som mal aj ja 23,7 kg, ale našťastie vo Schwechate váha nefungovala. Asi bola made in China. Tak som bez problémov odovzdal batožinu.
Naša zostava bola: Zdeněk, Jardo, Jirko, Jano a ja. Bola to moja, Janova a Jirkova prvá cesta za veľkú mláku a aspoň ja som sa na ňu veľmi tešil „ako malý Jarda“.
Pred cestou som dostal od mojej známej doktorky injekciu, včeličku na riedenie krvi. Tak som ešte vo Viedni išiel na WC. Keď som si vyhrnul košeľu a pichol včeličku do brucha, poobzeral som sa dookola, či tam nie sú nejaké kamery. Pripadal som si ako narkoman a chvíľu som tŕpol, či nepríde za mnou nejaká kontrola.
Po medzipristátí v Barcelone som chcel poslať SMS, ale nejako mi to nešlo. Začal som trochu panikáriť a tušiť, že niečo nie je v poriadku. Dúfal som, že v Mexiku to vyriešim. Až po niekoľkých dňoch som sa presvedčil a nakoniec skonštatoval, že mobil nebol dobre nainštalovaný a tak môj mobilný komunikátor bol odstavený na celú moju cestu, keďže nikto mi nevedel poradiť. Keď som chcel, aby Jano poslal mojej rodine správu, zistil, že si ho zabudol v aute v Rakúsku. Tak sme v „kľude pionierov“ prestúpili na let Madrid - Mexico City. Čakalo nás ďalších 12 hodín v lietadle, kde bolo cca 560 ľudí. Vôbec som nemohol spať, a tak som len stále pozeral na hodinky. Nikdy som nesedel v takom veľkom lietadle. Po usadení som len čakal, ako sa tento kolos odlepí z dráhy. Ale všetko prebehlo v úplnom poriadku. Všetci sme sa vnorili do sedadiel. Len Jardo, ktorý bol značne vyčerpaný z niekoľkých nočných služieb v nemocnici, to vyriešil tak, že si ľahol pod naše nohy. Mal to hneď aj s narkózou. Nemusel si ani dať prášky na spanie. Ja som mal aspoň širší výhľad a mohol pozorovať ľudí na palube. Bola to zmes rôznych národností. Jano sa snažil s nami komunikovať, ale ostatní nejako ochabli, neviem či si dali nejakú pilulku, a tak aj Jano rezignoval a zalomil svoju hlavu medzi opierky. Možno si myslel, že sú to manželkine prsia a hneď zaspal. Blažene sa usmieval a popritom pochrapkával, i keď on tvrdí že nechrápe. Ale všetci si to myslíme, dokedy sa nepristihneme pri tom, že sa strhneme, keď sa začneme dusiť.
Niektorí pasažieri ihneď zaspali, iní sledovali palubné televízory, pritom stíhali surfovať na počítači, respektíve ťukali do mobilu ako o dušu.
V mojom veku už začínam mať tú výhodu, že sú okolo mňa len mladší ľudia.
Už sú dávno preč časy, keď už päťdesiatnici boli pre mňa dôchodcovia. Jedna slečna sa väčšinou nervózne prechádzala po chodbe a z času na čas cvičila nejaké jogínske cviky. Už som čakal len, že sa bude prežehnávať, alebo vzývať Alaha. Ale vždy to bolo lepšie, ako keď staré španielky preberali pátričky. Mohli si radšej, ako Popoluška, vziať pytlík šošovice a hrachu a spraviť niečo užitočné. Mal som chuť spýtať sa ich, koľko guličiek je navlieknutých na motúziku a či náhodou neprirátali aj susedove guličky. Veď už sme boli tak blízko k Pánovi, asi by im aj tento morálny prehrešok odpustil. Spomenul som si pri tom na detstvo, ako Jurij Gagarin letel okolo zeme a v škole prerušili vyučovanie, aby pustili aktuálne správy /dva dni po pristáti/ v školskom rozhlase. Môj spolužiak s pohoršením hovoril, že tam nemôže Gagarin lietať, že tam je len Pán Boh a trikrát sa pri tom prežehnal, čakal som že si pri tom aj odpľuje.
Kluci sa síce tvárili, že spia, ale keď prišli letušky s občerstvením, ihneď ich vidina piva /cervezy/ prebrala. Lahodnými dúškami ho vypili z plastového pohárika a vnorili sa do svojich snov, dúfajúc, že po pristáti v Mexico City ich budú vítať Mexické seňority. Vždy som mal predstavu, že letušky by mali byť mladé, pekné ako modelky a hlavne usmievavé a pohostinné. Niečo ako sestričky z Kramárov. Zatiaľ som na Kramároch nebol, tak som „ready“. Mám pred očami iba videoklip Elánu a mal som asi veľké očakávania. V tom našom lietadle to nejako nefungovalo. Ale asi to boli typické španielky a tie tak vyzerajú. Možnože to bolo preto, že sme si zvolili najlacnejšiu leteckú spoločnosť. Letušky behali s vozíkmi, pripadali mi, akoby si plnili len svoju povinnosť. Nakoniec sa vzadu zašili, aby sme ich moc neotravovali a mohli ušetriť zásoby drinkov. Ale česť výnimkám. Niektorí si chodili brať do bufetu aspoň nejaké pitie, keksíky a nanuky. Využil som túto príležitosť i ja, len som mal Hamletovskú dilemu, či si dám coca colu, ktorú milujem a prvýkrát som ju pil na Mamáji v Rumunsku na pláži z malých 2,5dcl flaštičiek, silne chladenú, alebo radšej ananásový džús, ktorý sa dal v mojej mladosti kúpiť len v Slušoviciach, možno i v Tuzexe. Aby ma však neprehnalo, keďže som sedel v strede lietadla, dal som si radšej dvojitú colu. Medzi každou vypitou plechovkou som pozeral cez okienko, čo sa deje pod nami, aby to tak sprosto nevyzeralo. Ale v noci moc toho nie je vidieť a nad oceánom už vôbec nie. Ale sem tam som zahliadol pevninu a potom až prelet cez Mexický záliv. Let je vždy dlhý a únavný. Jano pozeral na obrazovke filmy a dáta o lete a sem tam si schrapol. Dával som len pozor, aby mu nevypadli zuby, nedajbože, aby ich prehltol. Ale on je typický kapitalista a používa len rakúske lepidlo, ktoré má od dcéry, tak tento problém nehrozil. Počúval som hudbu, asi po hodine sa to opakovalo, tak som prepol na iný hudobný žáner a sledoval, ako si i mladé dámy pochrapkávajú. Sem tam sa strhli a s rutinou manekýnok pretreli pleť hygienickou vreckovkou. Chlapi si v úzkych priestoroch svojho kresla preťahovali svoje banderá, prehodili priškripnuté vajcia v trenírkach a ďalej rozmýšľali nad nesmrteľnosťou chrústa. S jedlom je to jednoduché, buď lazane alebo kura. Pri jednom z letov sa ma letuška španielsky pýtala, čo chcem. Tváriac sa, ako keby som ovládal sedem svetových jazykov, povedal som jej, že „pojo“ kura. Ona na to, že pojo už nie je. Načo toľko konverzácie, to mi to rovno mohla povedať. Bolo to ako s tým Číňanom „ceš caj, caj uz neni, ceš čaj?...“ Tak som vzal lazane a podal klukom, ale šnicľu by uvítali s väčším potešením. Asi hodinu pred doletom sa začali na WC tvoriť rady a najmä ženy chceli spraviť čo majú, zrejme i nervozitou z blížiacej sa kontroly.
Jardo ešte trpezlivo načúva.
Tak vysoko som ešte nebol.
Čo vám pripomína táto kristata echinocereusu , mne mníšku z lietadla ktorá rátala guličky.
Žiaľ toto v lietadle nepodávali. Pri tomto servírovaní netreba ani taniere umývať, stačí vymeniť igelitový sáčok.
Vyzerá to ako babičkine palacinky, ale boli plné úžasne ochuteného mäsa so salsou a s chrumkavou čili jalapenos.
V Mexiku som očakával iné kozy, ale po pár dňoch som si zvykol aj na takéto.
Ráno vstávať v lone prírody, čo si môžete želať viac, pohoda, klídek a kaktusy všade kde pozriete.
Ani nebolo Janovi náročné prevteliť sa za Mexičana, stále plný optimizmu.
Veľmi často v hudbe hľadám spodobovanie, hneď som si spomenul na božského Káju a jeho „krávy málo dojili......milé krávy".
