Cesta za Ariocarpus agavoides. Všetko, čo sme vedeli, bolo: Santa Rita, dedina v ktorej býva Pedro, ktorý by nám mohol ukázať, kde rastú tieto ariocarpusy. Ale v Mexiku vedieť iba toto, je dosť málo.
Dedín s týmto názvom je tam mnoho v rôznych mexických distriktoch. Túto informáciu mal Zdeněk od Holanďanov bez GPS-ky. Tak sme si vybrali najpravdepodobnejšiu dedinu. Zo začiatku bola cesta dobrá, ale neskôr začali kamenné cesty striedať rôzne terénne prekážky, najmä vymleté rigoly s obnaženými balvanmi. Prudké stúpania sa striedali so šikmým klesaním. Niekde sme museli autu pomôcť, lebo chvíľami sa ani autu nejako nechcelo. Začínal som tušiť, že nie je všetko v poriadku. Ale za touto strašnou cestou ako keď idete na koniec sveta, sa zrazu vynorila dedinka s vyvešaným, čerstvo vypratým prádlom a dokonca s peknou školou. Pri jednom dome sme sa spýtali na Pedra. Názov „PEDRO“ vo mne stále evokoval žuvačku, na ktorú ste museli ísť v začiatkoch iba do Tuzexu a ktorá mi bola i dobrým prezentom v Moskve. Domáci nás naviedli na jeden malý hlinený domček, odkiaľ vyšla staršia pani a asi 5 detí a povedala, že na Pedra musíme počkať, lebo išiel do práce. Myslel som si, že asi robí v nejakej vzdialenej firme, odkiaľ ich autami dovezú. Tak sme niekoľko hodín čakali a zatiaľ sledovali Mexičanov, ktorí si nás chodili obzerať, ako i my sme pozorovali školákov, ktorí odchádzali zo školy. V Mexiku sa mi páči, že školáci nosia rovnošaty a sú čisto oblečení. Rovnošaty bývajú rôzne, ale jednotné v jednotlivých mestách. Všade popri domoch bolo vidieť vypraté prádlo napriek tomu, že stále fúkal vietor, ktorý víril prach. Čas pomaly plynul a netrpezlivo sme debatovali.
 |
| Obr.121 – v pravo dom pre 7 ľudí a v ľavo pre somára a sliepky |
Konečne sme videli na obzore v prašnej ceste usmievavého starého chlapa, ktorý išiel pešo a ťahal somára naloženého haluzami na kúrenie. Spýtali sme sa ho, či sa volá Pedro a vie niečo o tomto kaktuse. Potmehúdsky sa usmial a prikývol, že vie o takom kaktuse. Sľúbili sme mu finančnú odmenu, ak s nami pôjde a ukáže nám to miesto, čomu sa potešil, pozrel na oblohu ako vysoko je slnko a prikývol. Môžeme ísť. Nastúpil do auta vedľa šoféra, vytiahol nejakú ušúľanú cigaretu, ale Zdeněk mu podal balíček svojich cigariet, spoločne si pripálili ako v americkom westerne a za domom vyšli na hrboľatú cestu. Neskôr sme prešli do prachového koryta. Pedro si nemusel cigaretu ani otriasať. Zato naše hlavy na zadnom sedadle dostali zabrať, ale nakoniec to naše duté makovice vydržali. Ja som len pozeral a snažil som sa mu odhadnúť vek, ale nemal som ani šajnu. Väčšinou aj mladí ošľahnutí chlapi vyzerajú staro. Ani mi pri tom rozvírenom prachu neprekážal cigaretový smrad, hoci sme museli zavrieť všetky okná. Aby sme vôbec prešli a neuviazli na olejovej vani, išli sme jednotkou a dvojkou. Za nami sme zanechávali kúdoly prachu, ako v americkom westerne. Táto cesta trvala asi 40min. Motor zavýjal ako na konci s dychom. Nakoniec sme vystúpili a išli ešte asi 15 minút pešo cez množstvo lečugilí. Pedro zastal a za chvíľu začal pobehovať v teréne, skláňal sa v husto porastenej vegetácii, pobehoval ako postrelený kojot. Sklamane som uvažoval, že naše úsilie a čas bolo zbytočné. V tom sa Pedro hrdo postavil ako náčelník Apačov a slávnostne nám povedal: „Tu sú!“ Pripomínal mi King Konga, chýbalo už len búšenie na prsia. Ukázal nám niekoľko rastlín.
 |
| Obr.125 – Tak teraz kukajte gringovia, tu uvidíte, čo nie je normálne vidieť |
 |
| Obr.126 – Ariocarpus agavoides Santa Rita |
 |
| Obr.127 – treba sa len pekelne sústrediť a potom ich nachádzate |
Postupne aj my sme nachádzali jednotlivé malé rastlinky. Stačili sme si ich odfotiť, lebo sa už dosť stmievalo. Údajne mali mať tieto rastlinky len 3 ostne. Väčšina mala, ale ako sme si to skonfrontovali z fotiek, boli aj s viacerými ostňami. Ale tieto rastlinky považovali kluci, ako odlišné, aké oni už videli.
 |
| Obr.128 – za chvíľu ich tam bolo naozaj veľa, škoda, že už bola tma a nedali sa ani semienka hľadať |
Opäť sme nasadli, Pedra vyložili a dali mu peniaze. Nerátal, že si dnes takto ľahko zarobí. Rozlúčili sme sa a išli na okraj dediny rozbaliť stany a snažili sme sa čo najskôr zaľahnúť, aby sme splynuli s okolitou prírodou a zavýjajúcimi psami, ktorí všade okolo pobehovali. Ráno sme sa zbalili, že ideme preč, ale auto nenaštartovalo. Tušenie sa potvrdilo. Určite sme zadreli motor. A tak sme ho dotlačili akože pred krčmu a hľadali pomoc. Boli tam dvaja chlapi a hovorili, že ich švagor je „mechaniko“. Vytiahli mobil a volali mu. Po krátkom rozhovore znela jeho odpoveď, je na poľovačke ale príde asi za 2 hodiny. Tak sme si sadli do auta, kluci si dali poslednú cervézu. Ja som zatiaľ sústredene pozoroval školákov, ako idú do školy.
 |
| Obr.122 – školáčky debatujú o poslednej časti telenovely a Armando rozmýšľa, s ktorou má ísť dnes na doučovanie |
Neskôr prišiel pred krčmu aj Pedro na somárovi. Prišli aj iní chlapi, s pätou spravili jamku a na moje počudovanie začali hrať guľky. To som už dávno nevidel i keď doma by som ešte nejaké hlinené a sklenené našiel. Mal som sto chutí vyliezť z auta a pripojiť sa. Vojsť asi do krčmy, som sa ale neodhodlal.
 |
| Obr.123 – asi celé dni tu trávia hraním guliek, keď im asi frajerky išli zarábať za veľkú mláku |
Stále sme sa však tvárili ako mŕtvi brouci. Zvonku, asi to bola krčma, pôsobila ako malá miestnosť, do ktorej cez malé rozbité okienko vlietali a vylietali lastovičky. Mexičania vchádzali dnu, možno im Pedro zaplatil nejakú rundu, alebo si niečo užili. Von vychádzali vytešení a usmiati ako mexické rajčiny. Pedro nasadol na svojho tátoša a hrdo odcválal do práce.
 |
| Obr.124 – Pedro, jak hlúpy Honza, ktorý rýchlo zbohatol, na svojom Judáškovi |
Zatiaľ sa chlapi hlasito dohadovali a vždy víťazovi hodili nejaké drobné. Kluci začali podriemavať, ale ja som naďalej pozoroval lastovičky, ktoré cez malé rozbité okienko vlietali a vylietali z krčmy von a sem tam osrali naše auto. Medzitým sa už žiaci poschádzali pred školou. Začali sa zoraďovať, asi podľa tried na školskom dvore. Pustili cez amplión hymnu, počas ktorej predviedli pochodové cvičenie okolo celého ihriska. Niektorí išli do tried, iní hrali futbal. Dievčatá sa hrali nejaké hry, alebo skákali cez švihadlo. Pred obedom sa začali schádzať matky, ktoré menším deťom priniesli obed. Len mechaniko nikde. Zrazu sa jeden z chlapov, čo tam od rána hral guľky postavil, pristúpil k autu a povedal: “Ja som mechaniko“, naznačil, aby sme otvorili kapotu motora. Nedôverčivý, prekvapený a zadumaný Zdeněk vyhupol spoza volantu, ako keď generál zavelí. Vôbec som to od Zdeňka neočakával, zatiahol páčku a otvoril kapotu. Mechaniko obnosenou bagančou kopol pri nádrži do auta, priložil ucho a načúval, asi či je dosť benzínu. Skonštatoval, že asi áno a na to sa na chvíľu vzdialil. Priniesol dva kľúče a kladivo. Odpojil baterku, čo asi nemal robiť, na čo ochrany zareagovali a spustili bezpečnostný alarm. Dedinou to začalo hučať a nevedel to zastaviť. To ako keby bol povel pre domácich, aby sa začali zbiehať, najmä dedinskí mudrci začali radiť a prekrikovali sa. Pre istotu zapojili baterku, aby prestal húkať alarm a žiaci mohli pokračovať v učení. Znovu už po niekoľkýkrát volali skutočnému mechanikovi. S veľkou úľavou, asi po šiestich hodinách, prišli na terénnom Forde so 4-mi poháňanými kolesami, švagrovia. Pozerali do motora, niečo skúšali, opäť párkrát húkal alarm. Skonštatovali však, že sa to tu nedá opraviť, a že nás odtiahnu niekde do autoopravovne. Pripojili nás reťazou k ťažnému zariadeniu, aby nakoniec povedali, že treba ešte jedno auto na odtiahnutie. Tak sme zase čakali asi hodinu. To už školáci dávno spokojne odišli zo školy. Prišlo i druhé auto, dohodli sme si cenu za odťah. Čo už sme mali robiť, španielčina nám bola španielska dedina, dokonca ani kluci nezjednávali ako babky na trhu. Nasadli sme si na zadnú korbu, zatiaľ čo Zdeněk nasadol za volant auta. Pevne sme sa držali, lebo nás hádzalo ako bárku na mori. V stupákoch som myslel, že nás to vyhodí z korby ako na rafte, niekedy sa zdalo, že ani dve autá nás nevytiahnu. Motory kvílili a nám sa zadky scvrkávali, možno sa i niektorí prežehnávali, ako Maradona pred penaltou. Stíhal som sa však pozerať na Zdeňka, jeho zdesenú tvár v kŕčoch zúfalstva štvanca. Veď nefungoval ani posilňovač bŕzd, ako i čiastočne bol blokovaný volant. Nakoniec sme prišli do La Polvóra k hlavnej ceste, kde nás nechali. Zdeněk vedel, že by oprava stála kopu peňazí, že to radšej vybavíme cez autopožičovňu. Aj tak odťah stál nekresťanské peniaze, ale veď podľa Mexičanov, gringovia na to majú. Navyše vedeli, že sme ešte ďaleko a máme len 3 dni do odletu, tak sa snažili nás využiť.
 |
| Obr.132 – veľmi by ma v zbierke potešila i takáto dichotomicky asi sa dělící Mammillarie |
 |
| Obr.133 – aj tento fossulák, asi tricuspidatus, bojuje s prírodou |
Neďaleko bola reštika, kde sa zastavovali tiráci na kávu a cigarety, ktoré si kupovali po kusoch. Konečne si dali kluci pivo a chceli zavolať do servisu, ale krčmárka povedala, že nemá telefón. Zrazu sa Jardo na obede opýtal jedného šoféra, či ho nezoberie niekde k benzínke k telefónu a nasadol na korbu. Bol to asi jeho prvý autostop v živote, ale zúfalosť ho k tomu vyprovokovala. Čakali sme hodinu, dve, tri, netrpezliví, čo sa mohlo stať. Našťastie v diaľke sme videli ako Jardo s fľašou coca coly ide pešo späť. Podarilo sa mu na benzínke zavolať na servis, kde mu prisľúbili, že sa prídu na auto pozrieť. Ale celý deň sa nič neudialo. Pustili sme sa do čistenia a umývania auta, lebo sme vedeli, že v takom stave ho nemôže majiteľ uvidieť. Ja som sa s Janom ešte vybral na briežok pri ceste, kde bolo čo pozerať, ale najmä Jana to nebavilo, tak po poslednej cigaretke dal prázdnu krabičku od cigariet ku kaktusu, ako by bol na cintoríne a dával posledné zbohom.
 |
| Obr.139 – pri La Polvora sa Jano rozlúčil s týmto Astrophytom i keď tam bolo množstvo krásne hnedých a vytrnených Thelocactus thulensis a iných kaktusov |
Pripojili sme sa ku klukom a vypili všetko pivo v krčme. Tam tých pár pív majú asi na týždeň a nerátali s tým, že tam prídu „odborníci“ na pivo. Večer sme vytiahli stan a išli spať. Nevedel som, že za stanom za plotom spia aj iní somári, ako my, ktorí celú noc híkali, asi od radosti, že tam majú kolegov. Domorodcom sme už boli podozriví. Keď prišiel autobus, pár ľudí vystúpilo. Napriek tomu, že za volantom sedel Zdeněk, jeden mladík mu cez otvorené okno stačil ukradnúť z palubnej dosky cigarety. Zdeněk ihneď vyskočil, na čo asi zdrogovaný Mexičan vytiahol spoza pásu nôž. Tiež sme vyskočili, aby sme ho bránili. K Mexičanovi pristúpil jeho kamarát s ktorým išiel, aby ho upokojil. Všetko našťastie dobre dopadlo, len Zdeněk bol najedovaný, že prišiel o posledné cigarety. Ja som sa však skôr konšpiračne bál čo bude neskôr. Sledoval to i jeden domáci, ktorý celý deň vydržal stáť opretý o strom. Len sem tam zmenil polohu, alebo prešiel k inému stromu, o ktorý sa oprel. Na druhý deň prišla za nami krčmárka, že ona má telefón, tak sme to využili a zavolali Marcelovi, aby niečo spravil. Už bol len deň do odletu. Marčelo sľúbil, že to zariadi.
 |
| Obr.120 – posledný zúfalý pohľad deň pred odletom v La Polvora |
Keď sa zotmelo, zaliezli sme psychicky zdeptaní do stanu. Zrazu nás obkolesili 3 autá s federálmi a samopalmi a začali sa pýtať, čo tam robíme. Problematicky sme ukázali, že máme pokazené auto a čakáme na servis. Stále nám vysvetľovali, že to nie je bezpečné miesto a aby sme išli na políciu a tam počkali. Čo sme zamietli s tým, že už pre nás idú a keby sme odišli, tak nás nenájdu. Nakoniec po chvíli pokecu odišli a dali nám otcovské rady a znovu upozornili na to, že je to veľmi nebezpečné miesto. Zrejme aj preto nám krčmárka zaprela telefón. Navyše sme zistili, že tam tiráci nezastavujú len kvôli kávičke. Blízo bol aj dom s dievčatami, do ktorého nás prišli volať nejakí pasáci, ale asi pochopili, že nie sme tí správni, a tak nám dali pokoj. Už sme si mysleli, že ani lietadlo nestihneme a boli sme zúfalí. V tom v noci prišiel Marčelo na aute s majiteľom. Bola to pre nás veľká úľava. Neviem ako ostatní, ale ja som sa tomu veľmi tešil. Veď to bola moja prvá cesta do Mexika a bol som plný zážitkov a emócií o ktoré som sa chcel nielen s rodinou podeliť.
 |
| Obr.136 – čo viac dodať, bokeiky, ako dva bombónky v bielej čokoláde |
 |
| Obr.137 – táto Mammillaria albicoma mi svojou jednoduchou krásou ako rozprávková popoluška pohladili nielen moju dušu |
 |
| Obr.138 – až po niekoľkých rokoch sa mi postupne plnili sny a mohol som vidieť i Turbinicarpusy |
Majiteľ sa snažil niečo spraviť. Bol dobre na to pripravený, mal aj počítačový tester. Ale aspoň ja som to s určitosťou vedel, že je to neopraviteľné. Po hodine povedal, že tam on zostane aj s pokazeným autom a my sme odišli jeho autom. Ešteže bola noc a nebolo vidieť poškriabané auto. Takisto sme dúfali, že sa už nestretneme, dali sme mu kľúče a doklady, on nám vrátil finančnú zábezpeku, čo bolo niekoľko stoviek USD, ako i Jardovu kreditku. Marcelo bol taký ustatý a vystresovaný, že asi po 4 hodinách sa vymenil so Zdeňkom pri volante. Až v aute sme sa dozvedeli, že servis, kde sme si požičali auto, skrachoval a odkúpil ho nový majiteľ. Takže bez Marčelovej pomoci by sme sa ťažko odtiaľ dostali. Čakala nás ešte dlhá cesta a tešili sme sa, že sa u Marčela osprchujeme a medzitým zbalíme. Podarilo sa nám ešte v záhrade na zemi asi 2 hodiny pospať a konečne vytúžené letisko. Keďže sme nemali ani žiadny čas na zakúpenie darčekov a suvenírov, tak sme v bezcolnej zóne nakúpili kvalitné tequily, veď peňazí nám zostalo dosť a vtedy som ani nedúfal, že sa do Mexika ešte vyberiem niekoľkokrát. To sme však netušili, aké predpisy existujú, a že to neplatí na transfer a tak sme len s ľútosťou pozerali, ako naše jediné drahé darčeky v Madride postupne vyhadzujú do kontajnerov. Teraz som si pripadal ako taký lakomec i keď mám doma veľa domáceho alkoholu, ktorý si ako nealkoholik vôbec nevážim. Nejako sme sa pri kontrole roztratili a ja som sa ich snažil postrkovať, lebo lietadlo malo za chvíľu odletieť. Navyše Jirko sa zasekol ako somár, že on si musí ísť pofajčiť. Keď som mu vynadal, pohol sa ako urazený somár. Na konci chodby pred posledným odbavením už čakali len kluci. To už sme ako poslední nastúpili a lietadlo začalo rolovať. V tom som dostal taký brucha bôl, že ešte počas stúpania som sa odopol a vletel na WC. Aspoň som sa mohol Španielom odplatiť za vyhodenie tequily.
 |
| Obr.140 – vždy usmievavý ochotný a dobre naladený Marčelo. Nezabudnem, ako som ráno robil asi z 20 vajec praženicu, musel som ju miešať asi 20 minút. Už bola spečená a hustá ako otruby až povedal že stačí |
P.S. – veľmi úprimne by som sa chcel poďakovať za všetko, čo pre nás aj pre iných kaktusárov Marčelo spravil a robí, ako i jeho matke a otcovi, ktorí po svadbe svojho milovaného a nemilovaného syna krátko po sebe zomreli. Ešte ráz Marčelo Hernandéz Kollár i za ostatných čo sa s nim stretli a ešte určite stretnú „MOC DÍKI“ ako zvykneš hovoriť.
 |
| Obr.129 - mne ako laikovi z diaľky niektoré rastliny pripomínajú úplne iný rod ako i táto mladá rastlinka Coryph. octacantha by mohla byť napr. Dolichothelka |
 |
| Obr.130 – ani teraz, keď by som mal už byť na dôchodku, asi by som nemal toľko trpezlivosti a času, rátať fossulakom počet rebier. Uspokojí ma názov multicostatus |
 |
|
Obr.131 – milujem prírodné mini skalky ako i tento Efc. spec. Vasko /erectrocentrus ?/
Nemám problém ak nepoznám presné názvy pekných kaktusov. Tiež neviem mená všetkých pekných žien
|
 |
| Obr.134 – pekná rastlinka A. fissuratus, všimnite si detail skalky v pravom hornom rohu! |
Author: Jesenský PavolEmail: Tato e-mailová adresa je chráněna před spamboty. Pro její zobrazení musíte mít povolen Javascript.
