Sedel som vonku v miestnom bufete, popíjal pivo a snažil dobiť baterky. Premýšľal som o mravcoch, čo si postavili svoje obydlia pod stromami Bursera paradoxa rastúcich na brehoch priehrady Infiernillo v pohraničnej oblasti štátov Michoacan a Guererro.
Bursera paradoxa je asi najkrajšia bursera z celého rodu vďaka unikátnemu tenkému olisteniu a striebristému kmeňu. Škoda, že veľmi zle zakoreňuje z rezkov a tak nečudo, že som kukal po semenách. Niektoré stromy mali plno plodov, bohužiaľ zelených a nezrelých, iba sem tam sa na mňa uškŕňal červený plod a to iba z veľkej výšky. Zatrasiete stromom a tých zopar zrelých plodov zapadne akurát do škár medzi veĺkými balvanmi, ktorých tam bolo neúrekom a nemáte šancu sa k nim dostať. Ale potom som si všimol, že na hlinitých ostrovčekoch pod stromami boli podzemné mraveniská a v ich okolí plno burserových semien s vyhryznutým stredom. Tak preto som nevidel žiadne semenáče! Zbadal som dvoch, či troch mravčekov, ako sa plahočia ku vchodu do mraveniska s mojimi semenami, čo som vytriasol z bursery a okamžite som im ten náklad zabavil. Ďalšie dve hodiny som chodil od stromu k stromu, zatriasol som ním, potom len číhal pri mravenisku a kasíroval červené plody. Radšej ani nechcem vedieť, čo si tie mravce o mne mysleli. No zanedlho sa mi už pri priehrade začala variť hlava, bola tam desivá horúčava a pelášil som do bufetu. Semenám by hrozila v mravenisku istá smrť a pokiaľ by mi doma vyklíčili, bolo by to určite lepšie riešenie. Veď čo by človek neurobil pre prírodu, no uznajte... Apropo, zo semien nevyklíčilo ani jedno jediné a to som sa o ne podelil ešte s dvoma pestovateľmi.
Infiernillo, Michoacán, Mexiko (klikni na obrázek pro zvětšení). Zdroj Mapy.cz.
Pri bufete zaparkoval džíp, vbehol tam mladík, vzal pivo a hneď sa začal so mnou baviť. Privyrábal si v Kanade a teraz skočil domov za blízkymi. S niekoľkými bratmi vlastnil farmu pri priehrade, a tak som sa ho hneď opýtal, či náhodou nepozná kopál, čo má veĺmi silnú vôňu. Myslel som na pomerne nový druh Bursera xolocotzii, ktorý som predtým nikdy nevidel a márne som ho hľadal už na predchádzajúcej návšteve tejto oblasti. Pri príchode do hlavneho mesta som sa v UNAME bavil so známymi o tejto bursere, no varovali ma, že jej vôňa je temer neznesiteľná a rezky bolo v herbári cítiť po tri roky! Botanické varovania nespravili na mňa veľký dojem. V čase zamestnania som viedol viac-menej chemický život v laboratóriu i v prevádzke a často som sa dostával do styku s voňavými, páchnucimi, agresívnymi, či žieravými látkami, dokonca i rádionuklidmi. Čo mi zaznelo ako rajská hudba bol fakt, že môj nový kamarát síce konštatoval, že takýto kopál na jeho pozemku nerastie, no navrhol mi návštevy rančov navôkol s tým, že niekto tento strom určite bude poznať a nájdeme ho. Týmito milými slovami priplával veľmi blízko ku brehom mojich vrelých sympatií. Nuž čo, lupli sme si ešte nejaké to pivo, nasadli do džípu a vyrazili vpred.
Naše pátranie fungovalo ako opakujúci sa film, prišli sme k obytnej budove ranča, kde na tienenej verande oddychovali miestni, môj vodič tam bol všade ako doma, pečený-varený. Povedali sme im čo hľadáme a nikto, ani najstarší rančer túto burseru nepoznal. Medzitým sme poslali pre pivá, ktoré zatiahol gringo, potom k nám pristúpil do auta jeden rančer a pokračovali sme ďalej. Netrvalo dlho a vpred sa terigali už dve plné autá s viac-menej opitým osadenstvom. Kdekto chcel vidieť smradľavý kopál, ktorý sme zatiaľ nenašli a netušili, kde ho hľadať. Na každom ranči sme sa zdržali, prejazdili sme fúru kilometrov po mizerných cestách a už som to chcel vzdať, no v piatom ranči starý majiteľ povedal, že takýto strom na jeho pozemku skutočne rastie. Areál bol dobrých 20 km vzdialený, ale nakoniec sme došli k suchému listnatému lesíku, vysypali sa z džípov a začali hľadať. Žiadna B. paradoxa navôkol, no videl som zopár burser viac-menej bežných v tomto regione: B. sarukhanii, infiernidialis, fagaroides a grandifolia. Bola tam i zaujímavá Jatropha stephani, v dobe sucha temer nerozoznateľná od burser, s atraktívnou žlto-šedou papierovou borkou na kmeni. Po asi desiatich minútach som konečne zbadal novú burseru s jednoduchými listami, viac-menej nelúpavým kmeňom, ktorú som naživo predtým nikdy nevidel - Bursera xolocotzii v plnej kráse. Bol to pomerne veľký strom pripomínajúci B. simaruba, teda až na ten kmeň, plus nezrelé plody k tomu. Zavolal som ostatných a majitelia mačiet odťali vetvičky, priložili sme si k rezkom nosy a začali masovo ňuchať. Samozrejme som bol zvedavý na tú živicu, i keď som sa trošku obával, či to nebude zaváňať ako skazené maso, alebo niečo podobné. Ale kdeže...bola to celkom príjemná vôňa, ako nejaká zmeska technických aromátov. Myslím, že sme boli všetci trochu sklamaní, napchali sme sa do aut vrátiť sa do civilizácie.
Božská Bursera paradoxa.
Bursera paradoxa – olistenie.
Bolo teplo, kvôli vetraniu sme mali v aute všetky okná otvorené, ale už po niekoľkých minútach sa aromatická vôňa z mojich dvoch rezkov napevno usalašila v aute a votrela sa nám do mozgov. Na arómu si sťažovali všetci, kým sme nespadli do akejsi priekopy a skoro sa tam prevrátili. Trvalo štvrť hodiny, kým sa auto odtiaľ vymotalo. Našťastie sa nám medzitým trochu vyčistili hlavy, povysýpali sme rančerov kde bolo treba a šofér ma odviezol na zastávku autobusu do Lázaro Cárdesas. Bol dosť unavený, myslím, že mal v sebe tak 10 pív a k tomu ešte tú arómu. Rozlúčili sme sa, zacúval do tieňa obďaleč a okamžite zaparkoval v ríši snov, sám by som to nedokázal spraviť rýchlejšie.
Nechcel som sa zbaviť mojich rezkov, ale človek nemusel byť nejaký lúmen, aby pochopil, že hodinová cesta autobusom s takýmto nákladom nebude med lízať. Prišiel moderný autobus, bol poloprázdny, akurát niekoľko starších žien sedelo vzadu. Sadol som si radšej do prednej časti a snažil sa byť nenápadný. Šofér sa po niekoľkých minútach začal vrtieť a pustil dodatočné vetranie, čím sa aromatická vlna presunula aj dozadu a tie fúrie po celý zvyšok cesty riešili moje rezky a mňa. Pochopil som, že s týmto druhom bursery ma do EÚ určite nevpustia a ja už nikdy neuvidím moju rodnú viesku. Skrátka, po vystúpení musím okamžite hodiť tie vetvičky do prvého smetného koša a čo najrýchlejšie sa odtiaľ vzdialiť. Keď konečne nastal čas môjho odchodu z autobusu, seňory zozadu zintenzívnili svoju kampaň. Rozprávali už nahlas a veľmi rýchlo. Zďaleka som všetkému nerozumel, ale domievam sa, že vyjadrovali svoj názor na mňa, gringov, moju rastlinu a kam si môžem akurát tie vetvičky strčiť.
Dlho hľadaná Bursera xoloctzii na nálezisku.
Bursera xoloctzii – detail vetvičky.
Komentáře
RSS informační kanál komentářů k tomuto článku.