V rokoch 2017-18 publikoval Martin Krpata v tomto periodiku seriál „Cereusy známé i neznámé“, ku ktorému sa vždy s potešením vraciam.
I keď sa zdá, že autor už povyberal tie najšťavnatejšie hrozienka z koláča, rozhodol som sa predstaviť i ďalšie druhy cereusov.
Je to temer 70 rokov, čo Fridrich Ritter našiel pri mestečku Inquisivi v Bolívii zaujímavý kaktus, o ktorom bol presvedčený, že by mohol patriť do nového rodu. Šlo o pomerne tenké, až 5 metrové cereusy, ktoré vytvárali v koncovej, obvykle poliehavej časti stonku, bočné až jednometrové, husté cefálium žltej až hnedožltej farby. Z neho vyrastali ružovočervené kvety dosť podobné kvetom vtedy známych kleistokaktusov.
Tvorba výrazného cefália, ako i viac-menej detailné odlišnosti v kvetoch, areolách, tvare plodov atď. boli pre Fridricha Rittera dostatočným argumentom na vyčlenenie tohto cereusu spomedzi dosiaľ známych kleistokaktusov a vytvorenie nového rodu Cephalocleistocactus. Tento bolívijský nález autor popísal ako Cephalocleistocactus chrysocephalus v Succulente 1959. I keď sa vtedy dostali na trh nejaké semená, zdá sa, že tento druh sa v zbierkach príliš nerozšíril. Kedysi boli semená ponúkané v Mesa Garden ako FR 326. Z tohto zdroja vypestoval semenáče aj Cok Grootscholten, ktorý však už dávno pred svojou smrťou intenzívne rozpredával svoju zbierku a vlastne sa už nedá zistiť, kam sa tieto rastliny podeli. Akurát v Botanickej záhrade Adelaide (Austrália) pestujú krásny trs z tohoto druhu, viď Google. Nakoniec som sa náhodne dozvedel, že Cephalocleistocactus chrysocephalus rastie prosím i v Liptovskom Mikuláši, pričom ho jeho majiteľ Roman Doubek získal zo starej zbierky. Má tam dokonca niekoľko kvetuschopných rastlín a dosiaľ statočne odoláva mojim pokusom o presun aspoň jedného kúska do Bernolákova. Sú to krásne cereusy s tmavočerveným cefáliom, ktoré môže byť obvodové, alebo pozdĺžne. Alex Cespedes, môj korešpodent z Bolívie nám teraz poslal snímok mladého C. chrysocephalus s cefáliom tmavožltého odtieňa a vyzerá to tak, že jeho farba bude s vekom asi tmavnúť.
Obr. 1: Cephalocleistocactus chrysocephalus zo zbierky Romana Doubka (foto R. Doubek)
Obr. 2: Cephalocleistocactus chrysocephalus zo zbierky Romana Doubka (foto R. Doubek)
Obr. 3: Cephalocleistocactus chrysocephalus s tmavožltým cefáliom (foto A. Cespedes)
Curt Backeberg v poslednom šiestom dieli svojej práce Cactaceae (1962) predstavil nové druhy, ktoré boli nájdené v medziobdobí, kým mu vyšlo predošlých 5 dielov jeho monografie. Nechýba tam ani FR 325, Cephalocereus ritterii z bolívijskej provincie Yungas, ďalší z nálezov Fridricha Rittera – vraj jeden z jeho najkrajších. Ide o druh ktorý dorastá do výšky maximálne 1,5 metra, s jemným a hustým bielym vyostnenim, kvetmi citrónovo-žltej farby a svetlým cefáliom. Tento kaktus popísal Curt Backeberg v KuaS 1959. Sú však známe i formy aj so slabožltým vyostnením, či FR 324 s kratšími ostňami. Kapitolou samou o sebe je tzv. červenokvitnúci C. ritterii nájdený na skalách popri ceste z Yungas do La Paz. Na rozdiel od C. chrysocephalus sa zdá, že C. ritterii sa v zbierkach udržal a to i ten červenokvitnúci. I ja mám dva exempláre z rozličných zdrojov a semená som videl aj v ponukách. C. ritterii, či už taký, či onaký, je skutočne pekný cereusik, ktorý kvitne i z mladých výhonkov aj keď ešte nemajú vyvinuté cefálium. Tie citrónovožlté kvietky klasického C. ritterii sú naozaj super. Akurát s tým hustým cefáliom je to bieda, výrazná tvorba štetín nastáva až u starších exemplárov, povedal by som, tak od trištvrte metra vyššie a to sa zrejme týka i jeho červenokvitnúcej formy. Alex videl v prírode i veľmi staré kusy C. ritterii s cefáliom farby horčice.
Obr. 4: Cephalocleistocactus ritterii v kvete. (foto Boris Vrškový)
Obr. 5: červenokvitnúca forma Cephalocleistocactus ritterri zo semien Koehres. (foto Alex Cependes)
Rád by som vám predstavil ešte jeden Ritterov nález a to C. varriispinus FR 108, ktorý nálezca popísal v časopise Taxon 1964. Ako už názov predznačuje, ide o variabilný druh príbuzný s C. ritterii s pomerne krátkymi stonkami dĺžky 0,5-1m so svetlým až tmavožltým vyostnením. Červenkasté kvety vyrastajú v zóne s nahlučenými štetinami a ostňami, ako i častiach stonku s bežným vyostnením, čo je typické aj u C. ritterii. C. variispinus bol objavený na Mine Cascabel, prov. Larecaja v n. v. 2000m. Curt Backeberg predstavil neskôr tento taxón ako C. shattatianus a jablko sváru bolo na svete.
Obr. 6: Cephalocleistocactus variispinus v zbierke Tristiana Davisa
Čo sa týka štvrtého cereusu, tento bol v našom periodiku predstavený už pred niekoľkými rokmi. Nemám k nemu údaje o pôvodnom zdroji, či lokalite. Je to zaujímavá rastlina s atraktívnym obvodovým a hustým cefáliom, pripomínajúcim brazílsky rod Arrojadoa. Kvety podobné kleistokaktusom sú spočiatku zelené, neskôr jasne červené. Cefálium s kvetmi rastie na stonku v sekvenciách a to už na výhonkoch vyšších ako 40cm. Môže to byť kľudne i nový druh, ale aj prírodný hybrid s iným kleistokaktusom, ktovie...
Obr. 7 a 8: pravdepodobne tiež Cephalocleistocactus sp. bohužiaľ bez akýchkoľvek údajov o nálezcovi a lokalite (foto Boris Vrškový)
Fridrich Ritter sa pri predstavovaní rodu Cephalocleistocactus vyjadril, že i ostatné kleistokaktusy môžu v oblasti tvorby kvetov tvoriť štetiny, avšak v omnoho menšej miere ako to vidno u cefalokleistokaktusov. Neskôr dokonca zaradil Cephalocleistocactus ritterii naspäť medzi kleistokatusy s tým, že netvoria pravé cefálium, ale iba kompaktné skupiny štetín. Dosiaľ bolo nájdených množstvo ďalších kleistokaktusov a len malá časť z nich kvitne z viac-menej nahustených štetín, či ostňov na stonku. Takéto cefalokleistokaktusy sú však pomerne rozšafné a vytláčajú kvety aj mimo tzv. kvetných zón. Je mi úplne jedno, či tieto rastliny tvoria obvodové, či bočné cefálium, pseudocefálium, alebo iba nahlučené štetiny, či ostne. V každom prípade sú tieto útvary veľmi atraktívne a pre mňa je dôležité, aby ich ten či onen druh vytvoril čo najskôr.
Na minuloročnom pražskom sympóziu mal Martin Lowry, autor modernej monografie rodu Cleistocactus (vyšla v Bradleya nov. 2016), prednášku o týchto cereusoch a hlboko zaťal do početných druhov, ktoré boli už popísané. Krátko sme sa rozprávali aj o rode Cephalocleistocactus, ktorý on dôrazne popieral. Nuž, ja si menovky meniť nebudem, pretože som už dosť staromódny a je mi fuk o aký rod sa vlastne jedná. Cephalocleistocactus, či len Cleistocactus, hlavne, keď sú pekné a zaujímavé.
Nuž, článoček je ušitý jedna radosť. Sľúbil som ho už dávno P. P. A verím, že keď sa v jeseni stretneme na Gorkého ulici a určite mi dá k dobru najmenej jednu z tých údených klobás. V závere by som rád poďakoval autorom snímkov, pánom (abecedne) Alexovi Cespedesovi, Tristianovi Davisovi a Romanovi Doubkovi, bez ktorých by tento príspevok určite nevznikol.
Pozerám sa z okna na moju nočnú bernolákovskú záhradu a myslím, že je už čas oddať sa spánku. No do pokojnej medzivianočnej atmosféry si ešte pustím ukľudňujúcu skladbu Sports od Viagra Boys, hrajú to na You Tube.
