Keď idem, alebo sa vraciam z Mexika, najčastejšia otázka ľudí je, či sa nebojím hadov a inej hávede. Áno, bojím a mám pred nimi rešpekt, ale hady sú plaché a snažia sa skryť, netreba ich provokovať, alebo zatarasiť im cestu. Videl som ich počas ciest dosť, ale asi som mal na ne šťastie.
Nikto sa ma však nepýtal, ako spíme. Myslia si, že si chodíme po hoteloch a užívame si mexické teplučko. Ale väčšinou to tak nie je. Mexické noci bývajú aj studené a rána nie vždy prichádzajú rýchlo, najmä keď teploty začnú klesať pod 10 °C. Zažili sme však aj rána, kedy teploty boli do –4 °C. Vonku bolo pekne bielo, i stan a príroda s námrazou. Často si potom doma predstavujem, keď sa u nás schladí a ľudia sa trasú, že my v takýchto teplotách vlastne v Mexiku veľakrát prespávame. Ale ranné slniečko a nové vidiny dobrodružstva nás vždy rozohrejú.
Ranné slniečko rýchlo roztopilo námrazu okolitej vegetácie, len na stane ešte zostali zvyšky, tak zatiaľ sa ešte nemôžeme baliť.
Keď som videl prvýkrát medzi skalami stočeného štrkáča, najprv som nejakým pudom sebazáchrany preskočil niekoľko metrov, ale keďže pršalo a bolo chladno, nechcelo sa mu ani hlavu vystrčiť a tak som sa vrátil, aby som si ho ešte nafotil. Inak to bolo so Zdeňkom, ktorý v neznámom teréne pre istotu radšej z obavy máva palicou. Má asi svoje skúsenosti. Veď v Mexiku bol viackrát ako na polnočnej omši. Keď jednému zahatal cestu, had ihneď zaútočil. Zdeněk stačil skočiť dozadu medzi kaktusy, celý sa dopichal a potom už len cestičkou pomaly odišiel k autu, kde zo seba vyberal množstvo tŕňov.
Teraz neviem, kto na kom by si chcel pochutiť.
Skôr sa stáva, že keď prídete veľmi blízko k štrkáčovi, zaujme bojovú polohu a začne chrastiť. Tým vás upozorní, že to je jeho teritórium a máte sa radšej vzdialiť. Niekedy sa chrastenie ozýva dosť ďaleko. Mne tento zvuk pripomína sršanie elektrických drôtov na vysokonapäťovom vedení. Jirko, ktorý bol s nami na prvej ceste, bol hluchý, slepý a stále ešte nevidel hada. Tak sme mu jedného chceli ukázať. On stále išiel priamo až k nemu a pokrikoval: „Kde je? Kde je?“ Keď už bol asi dva kroky od neho a had začal dôraznejšie chrastiť, tak sme ho radšej strhli dozadu, aby sa niečo nestalo.
Raz sme sa domorodca pýtali na jednej lokalite, či sú tam hady, tak hovoril: “Áno, je tu veľa hadov“. Sú tu korálovce, ale tie okamžite zmiznú a potom asi tri - štyri druhy jedovatých hadov, ale len jeden z desiatich ľudí po uhryznutí zomrie. Tak ma upokojil a pobral som sa sondovať okolitý terén. Niekoľkokrát sa mi však stalo, že som prišiel do určitých miest a niečo ma zablokovalo. Asi siedmy zmysel a trasu som radšej z nevysvetliteľnej obavy obišiel.
Inokedy sme viezli s Mexičanmi pneumatiky do opravy, kluci sedeli vpredu. Cez cestu prebehovali tarantuly a tak šofér kľučkoval po ceste a zabíjal ich. Asi sa im chcel takto pomstiť. Pred niekoľkými rokmi ho v chatrči jedna pohrýzla a odvtedy mal čiastočne ochrnutú ruku. Nám sa podarilo prejsť autom jedného štrkáča, vtedy sme ešte nevedeli, aké delikatesy z nich robí Jardo Šnicer.
Chcel som mu odseknúť chrastidlá na pamiatku, ale spomenul som si na inú príhodu s podkovou Mira Luňáka, ktorú našiel niekde v Peru a prešiel s ňou niekoľko hraníc, aby mu nakoniec urobili problémy v Peru, tak som ho nechal tak. Ale pri spiatočnej ceste už na ceste neležal, neviem kto si na ňom pochutil.
Pamätám, ako som sa zohýbal k peknej paličke a nakoniec to bol had. Tiež Jano pri kameňoch zbieral drevo na oheň a stalo sa mu, že skoro chytil hada. Lenže ten sa rýchlo skryl, iba Jana tak preľakal, že si musel dať dvojitého panáka, vziať celé klbko toaletného papiera a zaliezť za auto.
Tiež od skúsenosti zo svadby som veľmi opatrne zdvíhal kamene, lebo ako sa neskôr ukázalo, boli tam aj malí priehľadní škorpióni. Keďže rôznu háveď ani nepoznám, tak radšej som opatrnejší a nenechával som ani vyzuté topánky pred stanom. Snažil som sa stan vždy zazipsovať, čo Jano moc nerešpektoval, vždy radšej všetko obkecá, ako spraví.
Raz mi zaliezol do nohavíc taký veľký mravec, pokiaľ som v ľahu fotil kaktus. Zakusol sa mi rovno do vajec. Bol dlhý asi 2 cm a chcel som si ho aj zobrať, ale tak som ho stlačil, že už ani jeho vajcia neboli v poriadku. Asi tri dni ma pálili a stvrdli. Striekal som ich rôznymi dezodorantmi a dokonca dezinfikoval tequilou. Toľkú vôňu som im dlho nedožičil.
Na našich cestách je hygiena veľmi nízka. Možnosti kúpania sú nedostatočné, lebo naše skratky vždy trasujú po kopcoch a tam nenájdete ani Štrbské pleso. Keď už si aj chlap sám sebe smrdí, tak to musí byť asi vážne a strašné. Vodu si šetríme na kávu, polievočky a pitie. Na cestách si na cocacolovej pet fľaši vyrežem bočnú stenu, zazátkujem hrdlo a nalejem vodu, kde mi akurát vojde chodidlo a tak si postupne umyjem, alebo zrelaxujem obe nohy.
Hamletovská dilema, mám si umyť aj druhú nohu?, alebo na dnes to stačí.
Na prvej ceste sa „pán doktor“ niekoľko dní tešil na to, ako sa okúpeme v nejakom tečúcom kanále. Nevedel som si predstaviť tú slasť, čo ma očakáva. Prekvapenie to bolo naozaj veľké a svojské. Vidiac, že je to vlastne stoka z blízkej dediny, tak som sa skôr zdesil, ako potešil. Nechcel som im však pokaziť ich detinskú radosť, iba som sledoval, ako sa tešia. Nahí sa vtesnali do betónového kanála širokého rovno na jednu riť. Šampónovali sa a sem tam sa i nadvihli, aby mohla voda pod zadkami pretekať a nevyliala sa z koryta. Tak som si ich s úškrnom na tvári pofotil. Asi ich to veľmi vzrušovalo a sem tam si spravili aj bublinkový kúpeľ. Aspoň nohy som si namočil, nech im neberiem radosť. Oni si stačili poprať spodné prádlo, rifle, ponožky a na kríkoch všetko usušiť. Ja som mal ponožky ako spotrebný tovar a tak pravidelne som ich radšej vyhodil. Kúpaní počas mojich ciest bolo tak málo, že si ich všetky pamätám. Pripomínam si ich najmä doma vo vani s teplou vodou a penou až po fúzy.
Veď sa nemôžem kúpať každý týždeň, čo keby som stratil prírodnú imunitu?
Keď sme sa kúpali v jednej riečke, s Janom sme po klzkých kameňoch išli trochu vyššie proti toku. Tu sme zaľahli do prudkej, ale teplej vody a mydlili sa (mydlom). To sme však nemali robiť. Stále nám nadávali, že im vírime vodu a oni sa musia umývať v špinavej vode. Ale v tejto vode naozaj plávalo veľa žabačincov, takže aj vypraté prádlo bolo ešte špinavšie. Ale ako sa na vojne hovorilo, čo je mokré, to je čisté.
Pod iným mostom sme sa plahočili ako staré hrochy. Cez most prechádzajúci dedinčania sa pozastavovali, aby videli aj iných, nielen operených vtákov. Voda bola dosť prudká a tiež teplá, v pozadí plávali kačky a poletovali čajky, tak sme museli dávať pozor, aby nám neklofli do červíka. Okolo nás plávali malé rybičky a otvárali ústa, asi sme sa obávali aby nepriplávala nejaká morská panna, tak sme sa radšej obliekli. Opraté prádlo sme poukladali po kameňoch a kríkoch ako v rómskej osade. Prádlo rýchlo uschlo, tak sme sa zbalili a usmiati, ako vajce na vandrovke, nastúpili do auta.
V inom zavlažovacom kanáli sme museli dávať pozor, keďže o betónové okraje sa ťažko zachytávalo, aby nás nestrhol prúd a nezavlažili našimi telami kukuričné polia. Voda bola čistá, tak som si aj ja lebedil a pozeral na trasochvosta, ktorý sa na betónový okraj chodil napiť čistej vody. Len som rozmýšľal, prečo sa mu ten chvost toľko trasie, či nie je inak orientovaný keď sme tam takí holí pobehovali. Mali sme nie len hlavy vymydlené. Kluci ponožky na rukách, úsmev na tvári, ako po zubnej paste thymolín, vyzerajúc ako by prišli z technopárty. Čo nám chlapom viac chýba ku šťastiu, už len to chladené pivečko.
Čo tí blbci robia v tých našich kanáloch?
Pivečko dnes malo správnu teplotu, ako zo siedmeho schodíka pivnice. Všetci sme čakali s otvorenými ústami až ho Jano otvorí a podá nám ho.
Nepochopil som prečo, keď sme išli okolo kúpalísk, nie len pri Aquas Caliente, nezastavili sme, ale asi v bazéne by nemohli prať špinavé ponožky. Nedávno som sa dozvedel od kolegu, že sú to prírodné kúpaliská, kde plávajú aj rôzne rybičky, korytnačky a možno i iné živočíchy, ale kúpanie je to výborné, len sa tam neoplatí skočiť dole hlavou, ako to spravil Jarda Šnicer na jednej z jeho ciest. Kaktusári sa radi stretávajú a rozprávajú svoje príbehy. Niektoré sa rokmi tak prikrášľujú že už ani sami nevedia čo je vlastne pravda. Pripomínajú mi niektoré Ezopove bájky.
Pavel Heřtus spomínal, ako boli na Vianoce s manželkami pri mori a ženy ležali spokojne na pláži a nemuseli pri auťáku čakať, že sa ich polovičky konečne vrátia z údajne posledného prieskumu terénu a budú sa venovať len im. Tie naše ženy sú väčšinou také naivné a Xantipu si nik na cestu nezoberie. Chlapi sa snažili vojsť do vody, keď však prišli domorodci a povedali im, že sú tam kajmany alebo krokodíly, tak rýchlo vyliezli. Ráno, keď išli opäť k pláži, videli ich plávať ako nejaké polená.
Hlavným dôvodom prečo chodím do Mexika je najmä to, aby som pochopil, v akých podmienkach rastú kaktusy, o ktoré sa starám v mojich pareniskách a skleníkoch. Ale hlavne dúfam a chcem byť aspoň pri objavovaní niečoho, čo ešte nebolo popísané. Všetko je to však nielen o skúsenostiach, ale i o šťastí. Niekto nenájde ani počas mnohých ciest nič nové, nemá to šťastie. Som rád, že som sa mohol podieľať pri objavení krásneho malého kaktusu, čo bola najmä zásluha Zdeňka. Stále hľadal ariaky v naplaveninách a bola to jeho nenaplnená túžba. Ja som niekoľko dní predtým našiel v podobnom teréne kamenné hroty z oštepov asi 30 000 rokov staré.
Tieto hroty som ja hľadal na naplaveninách, bol som rád že majiteľ neďalekej krčmy mi ochotne ukázal svoj poklad, ktorý sám nazbieral.
Keď sme prechádzali okolo podobného terénu, povedal som Zdeňkovi aby zastavil. Mal som vcelku šťastie, neviem čo ho osvietilo, že mi vyhovel a zastavil. Dlho sme v úmornom teple chodili štvornožky po naplaveninách. Ja hľadajúci kamienky, Zdeněk sledoval všetky pukliny v hline, zatiaľ čo Láďo vegetil a naberal slnečné lúče. Veď nemôže pán doktor prísť z Mexika do lekárne celý biely. Keď sme sa už zberali, že odídeme, Zdeněk s úžasom v očiach na nás zavolal, že niečo našiel. Tak sme tam ozlomkrk bežali. Bola to len mŕtva rastlinka s repovitým koreňom v malej šachtičke, kde by som čakal, že je tam len nejaký červík. Neskôr našiel ešte pár „kytek“. Láďo nakoniec našiel rastlinku so semenníkom. Tak sme pobehovali po teréne s túžbou ešte nejaké nájsť. Bolo vidieť ich radosť z nálezu, lebo oni vedeli, že je to niečo neobvyklé a tak sme si urobili niekoľko obrázkov a rastlinky vrátili do matky zeme. Celou cestou sme debatovali, čo by to mohlo byť. Zdeněk poslal foto cez mobil do Česka a už hľadali meno ako sa bude volať. Vždy sa to točilo okolo Vasko, Vaskia . Bol som 3x na tejto lokalite a tak som venoval tejto rastline viac pozornosti. Žiaľ ani na jeseň, ani na jar som ju nevidel kvitnúť. Je zaujímavé, že rastie tak blízo od komunikácie a celé tie desaťročia unikala pozornosti zberateľov. Preto aj jej meno, ktorým preslávila Moravského kaktusára, dali „Abdita“, čo v preklade znamená ukrytá, skrytá, utajená.
Zázračné naplaveniny - čo všetko skrývajú?
Dovolím si použiť časť prekladu Zdenkovho príspevku, ktorý bol uverejnený v americkom časopise „The Cactus Exploer number 4 May 2012“.
V októbri 2010 som sa vybral so svojimi priateľmi Ladislavom Vacekom a Pavlom Jesenským na svadobnú hostinu našich dobrých priateľov v Mexiku. Pred touto radostnou udalosťou sme sa rozhodli stráviť nejaký čas v teréne a obzvlášť v oblastiach, ktoré sme pred tým nenavštívili. Už asi 5 rokov som mal túžbu objaviť Ariocarpus kotschoubeyanus niekde na sever od Ocampo v štáte Coahuila. Často som mal zvláštne pocity a očakávania, keď som brázdil rôzne záplavové pláne v snahe nájsť tento Ariocarpus, ale vyzeralo to tak, že ma šťastie opúšťa.
16.teho októbra 2010 sme preskúmavali jednu z takýchto záplavových plání v severnom Mexiku, znovu bez akéhokoľvek úspechu. Ako som sa pomaly blížil k vozidlu, kde ma už čakali moji priatelia rozhodnutí odísť z tohto miesta, neustále som preskúmaval posledných pár metrov vyprahnutej pôdy. Asi tak 30 metrov od auta som zbadal malú dierku v pôde, pripomínajúcu odtlačok nejakého malého zvieratka. Zohol som sa a odfúkol vrstvu prachu. Na moment som zostal bez reči a potom som ihneď zavolal svojich kamarátov. Bol to úžasný pohľad a zároveň neuveriteľný a čarovný zážitok. Hoci to nebol môj vytúžený Ariocarpus kotschoubeyanus, moje vzrušenie z objavenia očividne novej Escobarie bolo obrovské. Počas krátkeho času lozenia na rukách a kolenách sa nám podarilo objaviť asi ďalších 50 rastlín. – koniec prekladu.
A už ťa máme, dlho si sa skrývala.
Na chvíľu sme ťa vytiahli z brloha, asi to bolo prvé foto escobaria, vtedy pre mňa ešte slniečko až neskôr pomenované na abdita.
Dnes už je táto rastlinka i vďaka Láďovému výsevu a vrúbľovaniu rozmnožená. Bola veľkým hitom burzy v Chrudime. Môžem povedať, že navrúbľované rastlinky sú úžasné, ale úplne iné ako v prírode. V prírode sa objavujú len v naplaveninách v malých šachtičkách a rastlinky sa z terénu len trochu vystrčia pred kvitnutím. Tam, kde na jeseň bolo len niekoľko málo rastliniek, sme na jar objavovali množstvo rastliniek, väčšina s jedným až tromi pukmi. Kytky vytláčali malé guľaté plody ako v panenskej blanke so semenami. Guľky boli vo veľmi jemnej šupke, ktorá po dotyku pinzety praskala. Tieto guľôčky odfukoval vietor do najbližších prasklín a tam sa snažili vyklíčiť. Snažili sme sa niektoré rastliny kvôli kvitnutiu poliať a keď sme sa po cca týždni k nim vrátili, väčšina rastlín uhynula, alebo sa zatiahla ešte viac do šachtičiek.
Táto rastlinka skrýva tých pár semien, z ktorých boli vypestované prvé české semenáčky.
Výhodou bolo, že semienok bolo dosť, takže sme si nejaké pre vlastnú potrebu nazbierali. Rastlinky sú v prírode malé cca 3cm s veľkým repovým koreňom. Keď ešte nemali názov, môj pracovný názov bol slniečko, lebo táto malá rastlinka rozsvietila moje oči. Naozaj musíte byť na kolenách a vedieť, kde rastú, inak nemáte veľkú šancu ich nájsť. Možno keď kvitnú, tak na niekoľko pár metrov ich uvidíte. Ale to platí i pre iné kytky. Zaujalo ma i rozprávanie pána Antálka, ktorý sa ich snažil podľa GPS nájsť pod vodou, ako historicky popisoval i A.V.Frič. Tiež sa ponáral pod vodu a vyťahoval nejaké kytky.
Každé nadšenie má svoj koniec a bolo treba odísť.
Zhodou okolností tam prišlo nejaké auto, ktoré nás pozorovalo, a tak sme radšej rýchlo odišli. Údajne to boli Nemci, ktorí potom prehľadali túto lokalitu. Dnes sú známe min. 4 lokality. Po objavení 16. 5. 2011 tam na jar špeciálne kvôli tejto rastlinke Zdeněk letel, aby mohol spraviť všetko preto, aby bola táto rastlinka v Mexiku právoplatne zapísaná a určite ho to stálo nielen veľa úsilia, ale aj veľa ťažko zarobených peňazí. Ale aj vďaka tomuto objavu je Zdenek známy nielen medzi kaktusármi, ale i v Mexiku.
Tento neuveriteľný detailný pohľad mám uložený hlboko v mojej mysli.
Samostatnou kapitolou sú zapožičané autá. Preberáme ich vždy očistené so zápisom, čo je kde buchnuté, alebo poškrabané a pod. Spočiatku je všetko OK, ale neskôr sú terény horšie a horšie. Prechádzame z hlavných ciest na vedľajšie, poľné a nakoniec jazdíme cestou necestou, v prachu, v blate, po kameňoch až nasleduje prvé predieranie sa medzi pichľavými krovinami. V podvedomí v aute odvraciam hlavu, aby mi konáre nevleteli do tváre napriek tomu, že sedím pri zatvorenom okne. Stále rozmýšľam, či aj svojím autom by som tam išiel. Neskôr sa už psychicky vyrovnávam s tým, že zapožičané auto takto ničíme. Pred koncom prvej cesty som si povedal, že keď prídeme do Mexico City a auto odovzdáme, že ho od radosti vybozkávam ako nejaký úchylák, ale na šťastie, či na nešťastie sa tak nestalo. Ale prichádzajú aj také situácie, že ničenie karosérie je len malina toho, čo nás väčšinou stretne. Spústa defektov, prerazených pneumatík atď. V Mexiku sú však i v dedine na konci sveta “VULKY“, opravovne pneumatík, kde opravujú horšie alebo lepšie. Niekedy na jednej ulici ich je niekoľko. Ale ako na potvoru, keď je to súrne, ich musíme dlho hľadať. V Mexiku je to asi najrozšírenejšia chlapská pracovná činnosť. Dielničky sú väčšinou primitívne vybavené a špinavé. Ale sú v tom zruční, po zalepení koleso strčia do nejakej hrdzavej nádoby, aby spravili skúšku ich úspešnosti. Vždy si len prajem, aby sme auto priviezli v poriadku až do požičovne. Spoliehame sa na to, že to Marčelo všetko nakoniec nejako vybaví. Najhoršie je vymieňanie pneumatík v teréne. Chýba nám základný vercajk, ktorého mám plnú predajňu. Používame náradie ako za doby kamennej, teda čo je po ruke. Keď už nájdem cestou nejaký drôt, vždy ho pribalím do kufra, aspoň na pripevnenie odtrhnutých častí auta. Preto som si vzal aspoň kladivo z domu na poslednej mojej ceste, ktoré bolo dennodenne používané, nie len na zatĺkanie kolíkov na stane.
Radšej sa ešte chvíľu preklepeme, vyfajčíme cigo, ohrejeme ruky, trasúce ruky to je najvhodnejší čas na čistenie semienok v ešusovej pokrievke.
Ale to neskôr.
Tak čo hoši, budú tie najbližšie metre lepšie? Asi nie, tú trasu mládeže musíme stoj čo stoj dokončiť a prejsť! Buď práci česť.
