Ako nadpis napovedá, išlo o nájdenie jednej zo zaujímavých pamiatok v Peru. Ide o pyramídu, ktorá by sa mala nachádzať v púšti a nie je navštevovaná turistami, vraj ani domorodci tam nechodia, preto som chcel, aby sme ju navštívili, i keď na začiatku našej cesty sme to ešte v pláne nemali, ale na ceste späť by sa to dalo stihnúť navštíviť, ak ju vôbec nájdeme.
Ráno vstávame o 6:20 hod, po zaujímavej noci, strávenej v Aquaparku. Celú noc bolo veľmi teplo, až 25°C. Mali sme dokorán otvorené dvere do izby a aj okno. I tak bolo veľmi teplo, tak sme spali neprikrytý. Zaujímavé bolo aj sprchovanie v kúpeľni, kde sme museli najprv vyhnať zahniezdeného holuba. Chvíľu sa zdráhal, ale presvedčili sme ho. Zo začiatku som uvažoval, že z balkóna skočím priamo do bazéna pod nami, ale nechcel som nikoho rušiť. No aj teraz si myslím, že by to bol dobrý nápad.
Spanie v Aquaparku.
Asi po troch týždňoch cestovania po Peru, hlavne po lokalitách rôznych druhov kaktusov, ale aj po rôznych zaujímavých pamiatkach, sme už mali pred sebou len cestu zo severu smer hlavné mesto Lima. Ešte sme mali pripravených niekoľko lokalít a aj nejaké tie pamiatky. Ideme z mesta Huaura, smer Paramonga a ďalej na Huaraz. Prichádzame do provincie Pativilca, kde podľa mapy odbočujeme na dedinku Cerro Blanco, ktoré je priamo v púšti a to takej ako si každý predstavuje, všade okolo len piesok a nič iné.
Púšť za mestečkom Cerro Blanco.
Prechádzame okolo riečky Rio Fortaleza, až do spomínanej dedinky, pričom prvé, čo vidíme, je cintorín priamo v púšti. Ideme cez dedinku a asi v strede nej by sme mali odbočiť priamo do holej púšte. Postupne hľadáme nejakú vhodnú odbočku medzi domami. Dočkali sme sa a našli odbočku, i keď tá viedla k elektrickému stožiaru. Nevadí, ideme tadiaľ a možno sa nám podarí nájsť pyramídu a kto vie, aj nejaké kaktusy. Mal som informácie od kamaráta kaktusára zo Švédska, že by tam mala rásť nejaká Mila a Haageocereus, ale treba ich hľadať. Prichádzame na miesto, kam viedli vyjazdené koľaje auta, tie viedli priamo k veľkému elektrickému stožiaru, dokonca sme videli aj človeka, ktorý bol na kontrole týchto stožiarov. Je 11:30 a teplota vonku presahuje 31°C, pofukuje vetrík, ale na oblohe ani obláčika a nie je sa kam schovať pred prudkým slnkom, lebo tu nerastie nič okrem zemných Tilandsií, tak pod ne asi nevleziem.
Tilandsie boli na každej piesočnej dune.
Nie sme tak ďaleko od rovníka a tak ani auto nevrhá tieň. Teplota postupne, ale dosť rýchlo stúpa k 40°C a vzdušná vlhkosť je 60%. Lumír s Jirkom ostali pri aute a varia si kávičku. Lumír sa už tešil na „Dadáčka“. Ja s Frantom ideme na prieskum. Vyliezli sme na blízku pieskovú dunu, ale dala nám zabrať. Dva kroky vpred a jeden späť, po chvíli som si myslel, že lezieme na nejakú horu a pri tej teplote to bolo o to ťažšie. Keď sme boli takmer na vrchu, mokrý ako po sprche, prechádzali sme sa po jej hrane. No jediné, čo sme videli boli Tilandsie a nohy po členky v piesku. I keď to bolo celkom príjemné, nepálilo mi na ne slnko, bol som v sandáloch. V diaľke sme videli torzo spomínanej Pyramídy, ale kaktusy žiadne. Prichádzame späť k autu, posilníme sa, napijeme vody a presvedčili sme Lumíra na hľadanie kaktusov v okolí. Jirka má nápad prehľadať bývalý potok, i keď tam voda určite netiekla niekoľko rokov. Medzi dunami to vyzeralo ako bývalá rieka a bolo tam množstvo farebných kameňov a na niektorých bol lišajník. To znamenalo, že nejaká vlhkosť tam určite býva, ale zrejme je to z hmiel, ktoré sú tu naozaj bežné.
No a hľadajte tu miniatúrne cereusy, rastú medzi tými kameňmi.
Tak sme sa pustili do hľadania. Asi po 10 minútach som si myslel, že tu nič nenájdeme, a v tom Lumír kričí, že má prvú Milu. Utekáme k nemu, teda, akože utekáme, v tom teple aj rýchlejšia chôdza je beh. Prídem k Lumírovi a ako pozerám tak pozerám, nič nevidím. Lumír hovorí "Však sa zohni a uvidíš ". Mal pravdu. Zistil som, že keď si čupnem, tak uvidím niekoľko desiatok miniatúrnych rastliniek, ktoré boli veľké asi 3 cm a na nich lišajníky, preto sme ich nevideli.
Jedna z prvých nájdených Mila caespitosa subsp. fortalezensis.
Pre porovnanie moja ruka a dospelá rastlinka Mila caespitosa subsp. fortalezensis.
Postupne, ako pokračujeme hore po koryte, nachádzame viac a viac rastliniek, aj niekoľko stoviek. Našli sme aj nejaké múmie týchto Mila caespitosa subsp. fortalezensis, no pokračujeme ďalej a ďalej. Nachádzame pekné, oveľa väčšie rastlinky a veľmi životaschopné. Sú to naozaj úžasné miniatúrne cereusy, najväčšie mali stonky veľké niečo málo cez 15 cm a samotné trsy v priemere aj 20 cm. Otŕnenie starých rastlín bolo neuveriteľne dlhé, aj viac ako 5 cm. Mladé rastlinky nemali stredové tŕne. Vyššie sme našli aj zaujímavý Haageocereus, ktorý mi neskôr niekto určil ako lachaensis, no neviem. Haageocereusy sú úžasne husto otrnené, zrejme sa tak chránia pred silným slnkom.
Nádherná dospelá Mila caespitosa subsp. fortalezensis.
Takto to vyzeralo keď chcel človek odfotiť trojicu rastlín spolu.
Vyššie na skalách Tilandsie sa snažia kvitnúť.
Tilandsie rástli aj na Haageocereusoch sp.
Už bolo naozaj veľmi teplo, tak sme sa vrátili k autu a prešli sme k pyramíde. Pyramídu postavil národ Chimu, ale domorodci z okolia si väčšinu kamenného materiálu rozobrali na stavbu svojho obydlia a tak z nej ostali len základy múrov, vysoké asi 2,5 metra. Vyliezol som aj na múr, ale to, čo som mal možnosť vidieť vo vnútri pyramídy, bolo dosť smutné. Domáci, zrejme z Cerro Blanco ju používali ako smetisko, kde asi vyhadzovali odpadky už niekoľko rokov. Niečo zasypal aj piesok, ale to smetisko bolo dosť nechutné, odpadky takmer po vrch múrov. Takže sme našli stratenú pyramídu, ale vôbec sa nečudujem, že ju nikto nenavštevuje.
Pyramída takmer rozobraná.
Schádzam z Pyramídy (foto František Frýdl).
Z toho tepla sme boli „vysušený na tabak“ a tak sme sa pobrali ďalej. Akonáhle sme prišli do Cerro Blanco, na okraji sme našli takú malú „občerstvovaciu stanicu“ a tak sme si dali orosené pivo a Inka kolu. Všetko úžasne chladené. Po občerstvení sme zavítali k mladej domorodkyne, ktorá predávala rôzne ovocie a tak sme si niečo kúpili na cestu. Pokračujeme ďalej, je také horko a sucho, že aj z asfaltovej cesty sa práši.
Ponuka ovocia mladej dievčiny bola zaujímavá a to nie je všetko čo tam mala (foto František Frýdl).
Na tento zaujímavý zážitok len tak nezabudnem. Možno to nie je pre niekoho nejaký veľký zážitok, ale ja na to spomínam veľmi rád.
