Prvýkrát v Argentíne.
okolo San Juan smer Villa Union
Okolo Londres nás už jeden poriadny dážď chytil. Dnes ráno to nevyzerá oveľa lepšie. Voda hrozivo hučí, autá stoja.
Idem obzrieť situáciu, ako inak autom, veď leje, nie? Máme dobré auto - vie sa vrátiť späť. Aj posádka je výborná - nebije ma nikto. Caterpillar nám odhrnie blato (ktoré mi až tak nevadilo), trochu opadne voda, necháme prejsť dve vozidlá nižšej triedy a potom si trúfneme aj my.
Po RN40 sa vraciame sa smerom na Mendozu, cez Villa Union pomaly nazad.
"Baden" tentoraz bez kameňov, ale o to viac blata a vody.
Agrentína je jeden veľký plot. Ale aký! Napínacie drôty sú tak našponované, že by sa dalo na ne hrať, ale na prestrkávanie sa cez ne nie sú. Ak by tu bol ešte šiesty drôt, dali by sa zahrať akordy ako na gitare. V strede medzi stĺpmi treba roztiahnuť drôty, vtiahnuť brucho a pretlačiť sa. Niekde domáci spestrí hru, a každý druhý je ostnatý drôt. Ak je spodný drôt hladký, dá sa to podplaziť.
Šponováky - tajomstvo zvonivých drôtov...
a hneď za plotom krásny zmoknutý tefráčik.
Nie je sám, Gymnocalycium schickendantzii mu robí spoločnosť.
Pokračujeme ďalej a pár km od Famatiny vedľa cesty zbadáme biele plochy akoby nasnežilo. Po zastavení to priamo z auta vyzerá ako opuncie a po priblížení vykuknú tefrokaktusy! Tak nás očaria, že sa fotíme a tešíme ako ... kaktusári. Sú tu ešte svetlohnedo otŕnené tefráky, veľmi podobné, ale rozdiel je nielen v počte plodov, ale aj vo veľkosti semien. Bielych je výrazne menej, o to väčší záujem v nás vzbudzujú.
T. papyracanthus so snehobielymi tŕňmi.
Tillandsia sp.
Počas cesty bolo takých tilandsií viac, ktoré by stáli za vybavovanie papierov. Len kde sa k nim dostať? Keď sme sa na letisku pri prílete po fytopapieroch pýtali, pozerali po nás, akoby sme spadli z Marsu. Vedia sa pozrieť psom a mačkám zozadu na telo, ale fytopapier na tilandsie je želanie pre zlatú rybku.
Prespíme vo Villa Union, v tých istých posteliach ako pri zemetrasení. Túto noc sa nič netrasie a tak ráno pokračujeme do ružova vyspinkaní smer San José de Jáchal. Jeden prejazd je zase vytopený, chvíľu váhame, potom prejdeme.
O lokalitku ďalej nájdeme takéto nádherné tefráky. Doma by asi v osmičkách kvetináčoch robili problémy svojim susedom. Do objektívu majú tiež problém sa zmestiť.
Tephrocactus aoracanthus...
so 17,5 cm tŕňmi! To by bol problém aj v dvaciatke kvetináči.
A o lokalitu ďalej zase nejakými práškami telo vyhnané na viac ako 13 cm.
Poznámka pre zelených: články odpadávajú samé, niekedy sa ich netreba ani dotknúť. V zbierkach som videl najviac 7 článkov, tu v prírode som napočítal na jednej rastline dokonca 13!
13 živých článkov na tefráku.
Tefráky majú zaujímavý plod - puzzle zo zrniečok.
Gymnocalycium bodenbenderianum ukončí rozjímanie nad tefrákmi.
Je po šesťnástej, schyľuje sa k večeru, ale slnko ešte chvíľku bude svietiť a tak pri mestečku Niquivil, kúsok južnejšie od San José de Jáchal nasledujeme tip na lokalitu Lobivia famatimensis. Čo robí v tejto oblasti a v tejto nadmorskej výške? Už sa jej nevieme dočkať. GPS ukazuje 900 m do cieľa, to určite do večera nájdeme! Auto otočíme potom.
Pohľad z chladnejšej strany tesne pred vrcholom, na pomalšiu trasu výstupu (chodník v strede obr.).
Nielen pred vrcholom potešia tieto zaujímavé pyrhokaktusy:
Na výber tu je možnosť: s kvietkom...
alebo s plodmi. Odmena za strasti výstupu.
Výstup po východnej strane kopca nerobí až také problémy, aj keď je dosť strmý. Horšie je, že na opačnej strane kopca, kam navádza kurzor Garmina, sú skaly rozpálené a sálavé teplo odoberá posledné sily. Navyše sa kamene pod nohami šmýkajú a kotúľajú dolu. Kopec je tu oveľa strmší ako na opačnej strane.
Famatimky sa nám nedarí nájsť (autori GPS tam našli rastliny v počte prstov jednej ruky - to sme nevedeli). Osprostení horúčavou a nedostatkom vody, rozhodujeme sa už nevracať naspäť na vrchol a pokračovať odkiaľ sme prišli, ale chceme zbehnúť dolu a kopec obísť dokola. Z auta to vyzeralo oveľa bližšie. Okolo je to ale ozaj o dobrých pár sto metrov ďalej, navyše v neutíchajúcej horúčave bez závanu vetra. Pár deci vody na celú výpravu situáciu nerieši.
Nakoniec vodič zabehne pre auto a skráti ostatným cestu asi o 1,5 km. Litre vody hasia smäd. Bolo to o fúz...
Tento Batman také šťastie nemal...
Nepoučení predchádzajúcimi nocľahmi v kempoch chceme prenocovať v Campingu Municipal pri San José de Jáchal. V stánku síce inzerujú čapované pivo, narobia nám chute, je len fľaškové, avšak primerane vychladené. Do deviatej je kemp ako vymretý, keď už chceme začať driemať, do desiatej ho zaplnia pubertiaci a grilovači. Do pol štvrtej ide muzika, motorky a osobáky naplno, našťastie začne pršať a muziku a motorky vypne. Po polhodine ticha začnú psi a tých vystriedajú ráno papagáje.
Skysnutú náladu mi napraví spomienka na včerajší biftek. Deň je hneď krajší.
Konečne prvý biftek po 4 týždňoch
Tešil som sa do Argentíny na povestné šťavnaté argentínske bifteky. Pravdou je, že kaktusy rastú skôr v aridných oblastiach, nie príliš vhodných na živočíšnu výrobu. Keď si dáme konečne pri San Juane prvý biftek, ťažko skrývam sklamanie, ale oceňujem investíciu do opravy chrupu pred cestou. Istá spolunáležitosť tu je: s biftekom sme približne rovnako starí...
Náladu zlepšia aj spomienky na dnešné krásne kopčeky. Aj bez bujnej fantázie sa dá v nich vidieť sfinga.
© Albert Škrovan
