Hľadím cez okno do záhrady. Bŕŕŕ, je tam vietor, zima a tma, plus ľadový dážď k tomu. Môj tklivý pohľad mimovoľne skĺzol i k autu, ktoré minulú noc bohužiaľ navštívila moja záhradná mačka. Vnikla dnu cez lajdácky zatvorené dvere na mojom Striebornom Blesku, ktorý bude odteraz i po vyčistení najmenej dva až tri týždne vo vetracom režime. Skrátka a jasne, vonku je teraz akosi smutno, nevľúdne a nechcem tam byť.
Našťastie som momentálne v oveľa príjemnejšom prostredí so strechou nad hlavou a vďaka mojej neposednej činorodosti som sa rozhodol pustiť do ďalšieho článku o cereusoch, na ktorý som si brúsil zuby už dlhší čas.
Pilosocereus gruberi.
Rád by som ešte vopred dodal krátku vsuvku o pestovaní cereusov všeobecne. Medzi milovníkmi kaktusov a sukulentov nie sú príliš populárne, hlavne kvôli ich vysokému vzrastu, často neskorému kvetenstvu, pričom ich identifikácia nemusí byť vôbec jednoduchá. Ide o teplomilné druhy, vlastne nepoznám ani jeden, ktorý by bol nejako obzvlášť zimuvzdorný. Pokiaľ staršie cereusy niekedy dostanú na spodku nepekné škvrny, nič vám nebráni tú peknú hornú časť zrezať, dobre vydezinfikovať, vysušiť reznú plochu a počkať si na tvorbu čakacích koreňov, najlepšie na začiatku jari. Zrezaný spodok má u cereusov obvykle veľmi vitálny koreňový systém a pokiaľ bol v rastovom švungu, je to skvelá podnož na čokoľvek teplomilné, od kvalitných melokaktusov, napr. tých žltoostných z Kuby, iných kaktusov s cefáliom, alebo krásnymi kvetmi. Cereusy oživia každú zbierku kaktusov i sukukentov, pričom zaberajú veľmi malú plochu. Popri teplých skleníkoch je vhodné umiestnenie aj na svetlom okennom priestore v byte, či kancelárii. Pestujem za oknami s J a JV orientáciou v izbe dva húfy viac menej brazílskych cereusov a zdá sa, že sa im darí. Čím sú staršie, tým sú krajšie a dúfam, že aspoň štvrtina z nich zakvitne ešte predtým, kým sa tu nerozložím na prvočinitele.
Micranthocereus flaviflorus tesne pred vykvitnutím.
Začneme brazílskymi mikrantocereusmi, ktoré sú skutočne dosť pekné s husto otŕnenými stonkami, často modravými, pričom ich kvety vyrastajúce z cefália sú obvykle veľmi atraktívne a nápadne sfarbené. Mikrantocereusy, kým sú mladé, kvitnú skôr z nazhlučených ostňov na vrchole stonku, ale staršie kúsky majú už výrazné bočné cefálium odlišné od vyostnenia. Tieto rastliny boli pomerne dlhú dobu nedostupné, no v posledných rokoch sú ponúkané semená rodu Micranthocereus cez renomované firmy už celkom bežné. Ide zrejme o materiál z dospelých exemplárov vypestovaných na slnečnej Floride či Kalifornii. V celom rode panuje mierny zmätok, sú tam totiž zaraďované a vyčleňované ďalšie druhy z rodov ako Austrocephalocereus, Coleocephalocereus, Siccobattatus, či ich variety, všetko zrejme podľa ľubovôle a ega botanikov, no neriešim to. Pestujem niekoľko mikrantocereusov od malých semenáčov až po adolescentov vysokých 20-30 cm, ale nechcem ich zatiaľ predstaviť, kým nezakvitnú. Stonky niektorých druhov sú totiž niekedy ťažko rozlíšiteľné a na korektnú identifikáciu je najlepšie počkať si na kvetenstvo. Pre ilustráciu početné kvietky Micranthocereus albicephalus sú biele, pri M. purpureus a M. auriazureus sú fialové s ružovým stredom, u M. violaciflorus modrastofialové. M. streckerii má kvietky purpurové, M. aureispinus žltozelené, M. alvinii ich má v odtieňoch ružovej s bielym stredom, atď. Oranžovovožltých kvietkov som sa zatiaľ dočkal iba u M. flaviflorus z Minas Gerais. Je to pekný kúsok, no uznajte.
Micranthocerus flaviflorus v plnej kráse.
Minulý rok som bol iba na chlp vzdialený od kvitnutia ďalšieho druhu a to Micranthocereus polyanthus, ktorý rastie v malých populáciách iba v štáte Bahia. Rastlina vytvorila cca 30cm dlhý centrálny kmeň s niekoľkými malými výhonkami navôkol, pričom na jeho vrchole už vznikol náznak cefália s dlhšími ostňami. Myslel som si, že už je ruka v rukáve a tešil sa na tmavoružové kvetenstvo, no uprostred leta začala zrazu hlavná stonka vysychať a to prosím zhora. Musel som ho zrezať až na úroveň substrátu, aby som zachránil aspoň ten výhonkový drobizg. Malé výhonky nepochybne zakvitnú, ale stratil som dobré 2-3 roky, možno i viac. Doteraz neviem čo sa vlastne stalo.
Micranthocereus polyanthus už nestihol zakvitnúť.
Centrum biodiverzity pilosocereusov sú aridné oblasti tropickej a subtropickej Brazílie, no rod vystrkuje svoje nezbedné výbežky i do okolitých štátov strednej Ameriky /vrátané antilských ostrovov/ a Mexika. Mám tu zo päť druhov, čo dosiaľ vykvitli, z toho boli tri odfotené i s kvetmi, ale túto sezónu sa polepším a dúfam, že budem mať šťastie i s ďalšími troma druhmi, čo už majú okolo 1 m. Na tie kvety si treba dať u pilosocereusov bacha, pretože obvykle kvitnú podvečer, v noci sa fotí blbo a ráno je kvet už tmavý a scvrknutý. Aby som neostal iba v rovine sľubov, rád by som predstavil aspoň jeden skutočne parádny druh a to Pilosocereus gruberi z Kolumbie.
Pilosocereus gruberi s kvetom.
Pán Rudolf Gruber publikoval v KuaSe asi prvý článok, ktorý sa zapodieval kaktusmi z Kolumbie a Venezuely na začiatku osemdesiatych rokov a poslal mi vtedy dokonca i niekoľko porcií semien lokalitných melokaktusov. Ako to už býva, M. gruberi bol promptne prekombinovaný Huntom a Taylorom ako Cereus mortensenii. Nuž, nepoznám nijaký iný cereus, ktorý má takúto vlnovú čiapku. Nedávno som už kdesi čítal, že tento item bol opäť zaradený medzi pilosocereusy, kde podľa môjho laického názoru nepochybne patrí. O brazílskych pilosocereusoch vyšla krásna publikácia od Daniely C. Zappi, moju knižku mám z Anglicka, ale videl som na internete i verziu v PDF formáte.
Rod Pierrebraunea pojal tri druhy a to Pierrebraunea bahiensis, P. brauniorum a P. eddie-estevesii.
Pierrebraunea eddie-estevesii rastlina v kultúre, foto René Zahra.
Domnievam sa, že P. eddie-estevesii sa v zbierkach na európskom kontinente nachádza veľmi zriedkavo, lepšie to vyzerá u zvyšných dvoch druhov. Je milým paradoxom, že najkrajší z nich, nápaditý P. bahiensis je pomerne dostupný, videl som v ponukách už aj semená. Je to pekná rastlina pripomínajúca uebelmaniu.
Moja najstaršia Pierrebraunea bahiensis nie a nie zakvitnúť.
Dospelec Pierrebraunea bahiensis, foto Kamiel Neirinck.
Tie ďalšie dva druhy vyzerajú skôr ako obyčajné pilosocereusy a podľa fungl nových informácií tam boli i preradené. P. brauniorum mi dokonca už zakvitol, keď som ho navrúbľoval na vyzretú vatrikániu.
Vrúbľovanec Pierrebraunea brauniorum.
U milovníkov Brazílie tento druh nevidno často a zatiaľ je i dosť drahý. Existuje niekoľko klonov, ktorých pôvodným zdrojom je Pierre Braun, nemecký botanik špecializujúci sa na sukulentnú flóru Brazílie, o ktorej celé roky publikuje hlavne v KuaSe. Pred dobrými 45 rokmi som bol s ním v krátkom kontakte, kedy ma majstrovsky vyškolil, ako si predstavuje výmenu s mladým nadšencom z ostbloku. V každom prípade je to však špičkový odborník, ktorý nachádza a popisuje stále nové brazílske druhy.
Pravdepodobne hybridy Pierrebraunea brauniorum s pilosocereusmi.
Šup-hop, článok je hotový a ja rozmýšľam, čo s načatým večerom. Dnes nemám chuť na nejaký film. Skôr sa vrhnem na knižku Špióni na pobreží /vyd. IKAR/, ktorú som dostal na Vianoce za slušné správanie. Pred spánkom si ale pustím nejakú vypaľovačku, no zatiaľ ešte neviem, či to bude Song 2 od skupiny Blur, alebo skladba You better od The Jackets, no asi to budú obe.
Hudby v kuchyni.
Poďakovanie
Za snímky P. bahiensis a P. eddie-estevesii v kvete ďakujem pánom Kamielovi Neirinckovi a René Zahrovi.
