Začal nám ďalší Nový rok, preto čitateľom na úvod prajem veľa zdravia, šťastia a úspechov a aby nás nadšenie pre kaktusy a sukulenty spájalo a robilo nám radosť!
Na konci decembra som vysial pár porcií semien, prevažne Mexiko. Semenáčiky vyzerajú životaschopne, takto vyzerajú po 2 týždňoch. Prvýkrát som ich otvoril, keď som ich fotil a v inak uzavretej miske sa vymenil vzduch. Nechám ich zatvorené ešte asi mesiac, aj keď ich každý víkend budem pravidelne otvárať, kontrolovať a fotiť. Potom, asi po 6 týždňoch od výsevu, im misku nadvihnutím jedného rohu vrchnáka trvale pootvorím, aby si zvykli na suchší vzduch. Približne po 8 týždňoch vrchný kryt misky úplne odstraňujem a odvtedy sú semenáče na vzduchu, polievané dvakrát týždenne - tieto v malej miske sú zhora postriekané rozprašovačom - a tie vo veľkej s kvetináčmi sú zalievané zospodu. V prvej zálievke dávam hnojivo. Semenáčom je v zásade jedno, či to je kryštalické rozpustné alebo tekuté, či na kaktusy alebo iné. V tejto životnej fáze ešte nerozlišujú značku ani výrobcu hnojiva a na rast potrebujú hlavne dusík. Čo s nimi ďalej si povieme o mesiac. Dovtedy ich treba strážiť pred plesňou a hnilobou. Ak sa niečo z toho vyskytne, podľa rozsahu napadnutia buď vyberieme zhnitý semenáč, alebo celý výsev presadíme do inej misky. Niekedy pomáha iba otvoriť misku a vyvetrať ju na pár dní, prípadne obsypať – „posoliť˝ suchým pieskom. Ten funguje aj na mach a riasy aspoň dočasne, kým semenáče prvýkrát presadíme - tzv. prepikírujeme. Chémia zaberá síce tiež, ale mne väčšinou prievan z ventilátora postup plesne zastaví. Hnedočervené bodky na zelených semenáčikoch sú často konečná stanica, takže tu je to skôr lotéria. Pomôže semenáče vybrať, umyť v sitku pod tečúcou vodou, dať ich na pár minút do slaboružového roztoku hypermangánu a rovno sadiť do nového substrátu. Výskyt plesní a hniloby sa občas podarí, aj keď sme postupovali maximálne čisto a obozretne, morili semená a sterilizovali substrát. Ja to po tých tisíckach strát beriem tak, že asi som to nemal mať, keď to u mňa skapalo a bude miesto na iné rastliny.
Dostal som ale otázku, ako vysievať opuncie, tefráky a iné kaktusy s veľkými semenami. U mňa je postup rovnaký, akurát semená dávam do hlbších kvetináčov. Veľké semená zatlačím, polejem a zhora posypem hrubším pieskom o zrnitosti približne rovnako veľkej ako je veľké semeno. Jedinou zmenou je, že keď vyklíčia prvé rastliny, misku otváram a nechám ju otvorenú za stáleho vetrania. Vodu treba tým pádom častejšie dolievať, aj keď spravidla to stačí 2-3x do týždňa v závislosti od toho, kde sú misky umiestnené.
A keď sa výsev podarí, tak napr. Tephrocactus alexanderii f. long black spine, JN 507, Sierra de Mazan, La Rioja, Argentína sa v zime predvádza vytŕnením presne 7 rokov po výseve. Ešte nejaký rok a snehuliak bude kompletný.
V januári toho ešte veľa nekvitne, aj keď nejaké náznaky pukov sa už začínajú objavovať. Vlastne sezóna sa už začala, „svetelné dni“ sa už skoro 3 týždne predlžujú a naše kaktusárske duše nedočkavo čakajú na akýkoľvek náznak kvitnutia. V skleníku vykurovanom na 7°C bolo už aj cez 25 stupňov, keď sa doňho v jasný deň oprelo slnko. Najčastejšie kvitnú rôzne kaktusy rodu Mammilaria, napr. plumosa, spinossisima alebo iné.
U mňa sa ako prvé objavujú puky na Glandulicactus uncinatus, PP 829, Tula, Tam. a podozrievam ho, že ich nasadil už v decembri… Keď to vo februári-marci rozbalí, tak musíte uznať, že tá farba stojí za to. Kvet vydrží aj týždeň, keďže čaká na vodu a opeľovača. Mne sa za tie roky z neho ešte semená nepodarilo dostať, som rád aj za tieto rastliny. Ja ich vediem ako glanduláče, aj keď už boli nazvané ako Ancistrocactus a dokonca aj ako Sclerocactus.
Ďalšia sa s pukmi ponáhľa Pelecyphora valdeziana var. albiflora, MZ 662, Cedros, Zacatecas, v tomto prípade bielokvetá forma tejto miniatúrky. Puky sú už v januári a kvet v skleníku na Jozefa.
Svoje nadšenie pre nadchádzajúcu sezónu začali prejavovať už aj fosuláče, dnes Stenocactus violaceus. Tento je získaný pred pár rokmi z predajného skleníka u Pavlíčků.
Kvet si nechám do marcového vydania úvodníka, nateraz sa teším z pukov a pokrútených rebier, ktoré sú u všetkých fosuláčov, snáď s výnimkou E.coptonogonus, ktorý u mňa počas zimovania pri troške fantázie viac pripomína thelocactus alebo nejaký mladý ferocactus.
Vľavo je Th. hexaedrophorus v. lloydyi, VZD 567, Cipriano, Durango, vpravo Efs. coptonogonus, VZD 153, El Pedernal, SLP, obaja pekne scvrknutí počas zimného odpočinku.
Moje obľúbené astrofytá začínajú tiež tlačiť puky, i keď je pravda, že to o tomto čase robia len z nudy, pretože väčšina z nich po pár dňoch zaschne a odpadne. Kým bude dostatočne teplo a dostanú vodu, prejdú ešte dva mesiace, aby puky udržali a rozkvitli. Dovtedy sa kochám sfarbením tela u týchto japonských farebných hybridov Astrophytum myriostigma cv. KOH-YO. Zaujímavé na nich je, že počas celého roku menia svoje sfarbenie ako chameleón. Posledná fotka minulého úvodníka bola z februára 2023.
Vľavo marec 2024, vpravo predvlani v apríli 2023 pred presadením.
Vľavo júl 2023, vpravo október 2024 už po presadení. Málokedy sú zelené, väčšinou v decembri a januári, akonáhle zacítia trošku viac tepla a slnka, hneď sú ako farebná hudba.
Vráťme sa ale k normálnym astrofytam. Toto A. myriostigma, San Antonio, Tamaulipas, nahadzuje puk a asi ho zhodí. Má zaujímavú kresbu, myslel som si, že to je tiež nejaký kultivar. V jeho mexickej domovine však rástlo pár kúskov, ktoré nezaprú poctivý pôvod.
Vľavo rastlina zo zbierky, vpravo A. myriostigma s rodokmeňom v Tamaulipase.
Na tej istej veľmi zaujímavej neveľkej lokalite v San Antonio rástlo množstvo ďalších rastlín. Nezaškodí si ich pripomenúť. Lokalita je na pol ceste medzi Jaumave a Ciudad Victoria, približne 150 km vzdušnou čiarou od mora, čo znamená, že mexický záliv je na dosah a ten prináša do inak suchej oblasti vzdušnú vlhkosť. Tá rastlinám v tomto prípade vyslovene prospieva. Veď kúsok odtiaľ sa pred pár rokmi našli aj Digitostigmy, ktoré potrebujú dokonca aj v zime občas zvlhčiť substrát, inak im tá tučná repa v substráte neposkytne silu do ďalšej sezóny.
Pohľad na lokalitu San Antonio z prašnej cesty vedľa ktorej rástli astrofyta. Vzadu vidieť bielu kaplnku, ktorá tróni na bridlicovom a dosť strmom kopci.
Za túto kombináciu vločiek by sa nemusel hanbiť ani japonský, či thajský pestovateľ.
Zaujímavé bolo, že astrá rástli na prašnom skôr zemitom substráte, rovnako ako Obregonia denegrii.
Ariocarpus trigonus v. elongatus sa vcelku v hojnom počte vyskytoval o kúsok ďalej až na tom nestabilnom kopci pod kaplnkou. Na fotke od spolucestujúcej pózuje ariák autorovi úvodníka.
A ešte jeden celkom pekný kúsok. Napriek tomu, že sme tam boli v čase kvitnutia, kvety nemal ani jeden ariák. Snáď nabudúce.
Nechajme kaktusy odpočívať na zimovisku a tieto Echinocerues triglochidiatus a E. coccineus v mrazivom počasí necháme vonku pekne namŕzať a poďme trošku aj k sukulentom.
Premýšľal som čo napísať o sukulentoch, keďže túto zeleninu ja veľmi nepestujem. Občas ale vysejem nejaké adénka, ktoré sú vďačné a celkom rýchlo rastú. V zásade treba teplo, svetlo a semená vysiate do vlhkého substrátu v uzavretej miske. Pre mňa začiatok roka znamená výsev čili paprík a Adénií. Na rozdiel od výsevu kaktusových semien, semená Adénií posýpam tenkou vrstvou výsevného substrátu tak, aby boli kompletne zakryté. Semená neznášajú preschnutie počas klíčenia, ktoré trvá pár dní. Prvé rastliny sa objavujú už po 4-5 dňoch. Keď väčšina vyklíči, dáme kryt preč a pestujeme ich ako bežné čili papriky: svetlo, teplo, vlhko, hnojivo.
A o pár rokov (spravidla 4-5) nám nejaké to Adenium obesum nakoniec v lete aj zakvitne.
Všetkým prajem pekné čítanie novoročných internetových novín a ešte raz všetkým želám zdravý, šťastný, pohodový a úspešný rok 2025!
