Vlaňajšia cesta po strede a stredo-juhu Mexika sa niesla v znamení rýchlych presunov (urobili sme za 19 dní 6780 km...).
Jedným z cieľov bola aj lokalita Ariocarpus agavoides neďaleko Tuly (Francisco y Madero, Tamaulipas). Už som chcel jeho hľadanie odpískať, ale rýchle nohy vyniesli ich majiteľa Rada Benčíka až hore na kopec a keď sa ozvalo zhora nálezové pokrikovanie, nedalo sa nič robiť a musel som na kopec aj ja... Spolu 5 rastlín tvorilo vrchol dnešného dňa (6. 11. 2021), ale musím priznať, že takto som si vzhľad tohto skvostu veru nepredstavoval! Kratučké špičky tuberkúl sotva trčali nad terén, skoro nefotiteľné... Napriek tomu, tento kaktus sa takisto poddal a od roku 1993, keď som sa zúčastnil jeho hľadania prvý krát, a odvtedy aj na iných lokalitách, som ho konečne mohol vyškrtnúť z bližších aj vzdialenejších cestovateľských cieľov. Zostávala už len cesta späť, niekam na hotel (nakoniec ním bol hotel Las Palmas na výpadovke zo Saltilla v smere na Dr. Arroyo). A práve cesta z lokality A. agavoides vo mne zanechala väčší dojem než „prízemné“ hľadanie kultového ariokarpusu.
Začalo sa to nálezom Ariocarpus (Neogomesia) agavoides (Francisco y Madeiro).
Už keď sme šli na jeho lokalitu, ja som šoféroval a nemal čas venovať sa podrobnejšiemu pozorovaniu terénu, chalani hovorili o trsoch drobných kaktusov pod kríkmi a preto bolo jasné, že hoci sa razantne chýlilo k večeru, jednu zastávku ešte znesieme. Stalo sa. Po chvíľke obzerania sa sme rastlinu určili ako Dolichothele surculosa – pre tradicionalistov Mammillaria surculosa (na lokalite bolo aj pár rastlín určených ako M. centricirrha var. glauca).
Vtedy som plne pochopil, prečo mi táto mamilaria v zbierke „nešla“. Vždy som si ich pár kúskov zaobstaral a po roku či dvoch trápenia sa v komposte premenili na živiny pre ich odolnejších súkmeňovcov. V skleníku som ich totiž držal tak po mexicky, na priamom slnku, s občasnou zálievkou a aj ten substrát bol viac minerálny, než tento tu, na lokalite. Bolo jasné, že rovinky najhustejšieho výskytu sa museli často dostávať aj na viac než len pár dní pod vodu, bola tam čistá spraš (podľa všetkého riadne výživná), kde tu popraskaná, pokrytá popadanými suchými listami a halúzkami. Čo však bolo ešte dôležitejšie, všetky rastliny boli skryté v hlbokom tieni mimoriadne hustých kríkov, takých hustých, že len kde-tu sa rastlín mohlo dotknúť slnko.
Po ceste späť na hotel – niekoľko pohľadov na v hustom tieni rastúcich rastlín Mammillaria surculosa – slnko skoro nemá šancu preniknúť k rastlinám.
Oproti úpeku v mojom skleníku mi tento priestor skôr pripomínal miesto pre v šere pestované hosty (česky - funkie, bohyška). Aj po opadaní listov boli rastliny vždy v tieni hustých konárov, vetvičiek či halúzok. V Reppenhagenovi som sa až doma dočítal, že podľa jeho pozorovaní na inej, ale podobnej lokalite (Rep. 1437), sa M. surculosa ujde maximálne tak jedna hodina slnka za celý deň, pri asi 500 mm zrážok, čo je na mexické pomery naozaj dosť vody. Klasik by povedal vsjo jasno! Ak si ešte niekedy tieto inak naozaj drobné a pre niekoho bezproblémové kaktusy zaobstarám, už budem vedieť ako na ne. Mal som si toho Wernera Reppenhagena asi prečítať pozornejšie už pred rokmi.
