Pri jesennej ceste sme tam boli v čase, keď aj Mexičania majú sviatok všetkých svätých, dušičky, kde si pripomínajú mŕtvych. Tam to skôr oslavujú, ako trúchlia a celé rodiny sa stretávajú pri hroboch, kde je to ako na pikniku s množstvom ľudí.
Sedia v skupinkách a spomínajú na svoje rodiny. Popri ceste je tam nielen množstvo stánkov s kvetmi, ale i pečenými miestnymi špecialitami a s rôznymi suvenírmi. Dokonca boli tam i cirkusy, kolotoče a iné atrakcie ako na púti. S tým sme sa stretávali niekoľko nasledujúcich dní. Hroby boli väčšinou honosné, rôznej veľkosti, murované ako hrobky, pestrofarebné, podľa toho ako bola rodina bohatá, vždy plné kvetov, väčšinou asi ázijského pôvodu, lebo pre Poliakov je to ešte asi ďaleko. Keď sme sa niekedy zastavili pri cintoríne, vždy bol uzamknutý. Tak som si ho nafotil spoza plota. Niekedy sa mi podarilo prejsť cez dieru v plote. A. V. Frič kedysi popisoval, ako bol na cintoríne, kde na jednotlivých hroboch boli kaktusy. Neskôr sa dozvedel, že nejaký domorodec si ich tam vysádzal na opustené neudržiavané hroby, ktoré mu slúžili ako zbierkové pareniská, ale ja som sa s ničím takým na cintoríne nestretol.
Cintoríny sú ako rodinné malé hrady, pri ktorých sa zhromažďujú celé rodinky a spomínajú na smutné a veselé príhody zo života a hlavne sa veselia.
Dnes, keď pozerám na túto fotku, je mi smutno, že už viac ako rok žiaľ už ich nevidíme stavať a navyše zvieratá v cirkuse zakázali ukazovať deťom, i keď na farmách kozy, králiky, ovce a podobne sú viac drezúrované a týrané ako tie cirkusové.
Prvú jeseň keď som išiel do Mexika, mi jeden kolega s ktorým hrávam kolky, dal tri pagaštany konské aby som ich tam zasadil. Neviem, čo ho to napadlo, ale ja som za každú sprostosť, chcel som mu vyhovieť a tak som ich zasadil na jednom peknom mieste blízko Estangue Blanco, kde sa stretávali hranice San Luis Potosí, Tamaulipas a Nuevo León. Nezobral som si ani GPS, lebo som bol presvedčený, že sa tam už nikdy nedostanem. Dnes to ľutujem, možno by som tam aspoň v budúcnosti niekoho poslal pozrieť sa, či rastú. Tiež som niekoľkokrát uvažoval nad tým, že tam nejaké kaktusy naštepím na stromové myrtiláky, alebo iné podnože, a keď tam niekto príde, bude sa čudovať. Ale to by som musel zobrať do auta z inej lokality nejaké rastliny a to som zase nechcel riskovať. Stále si však myslím, že takéto pokusy tam už niekto robil a najmä rôzne hybridy. Aj kaktusári sú dobrí vtáci. Tiež množstvo semien je vyhadzovaných pri čistení úplne na iných lokalitách a potom sú to nové lokality.
Pripadám si ako bezdomovci po dvoch krabicových vínach a preto tak milujem potulky Mexikom.
Pri jednej z ciest sa obloha zaťahovala a zo všetkých svetových strán bolo vidieť, ako „hromy divo bijú“. Naozaj nikdy som nevidel toľko bleskov všade kolom dokola, ale my sme boli ako v epicentre toho všetkého. Keďže bol čas rozložiť stany, tak sme tak spravili. V noci začalo pršať, a hromy bolo počuť čoraz intenzívnejšie. Ako chlapca ma učili, že podľa odrátaných sekúnd od blesku po hrom sa dá určiť jeho vzdialenosť. Lenže všade dookola sa blýskalo a zvuk bol čoraz intenzívnejší. Bol som zmätený, nakoniec blesky s ohlušujúcim hromom prichádzali súčasne a nebolo čo rátať. Do rána to však prešlo a hneď ešte za šera sme zbalili premočené stany a snažili sa čo najskôr odísť, lebo pod kolesami sa to len tak šmýkalo a chceli sme sa dostať na kamenisté cesty, aby sme tam nezostali.
Dažde sú náhle a prudké a všetko je zatopené za pár minút.
Často počúvate po večeroch neuveriteľné príbehy. Jeden takýto rozprával i Láďo. Na jednom mieste, kde si chceli rozložiť stany si najskôr chceli urobiť kávu, naplnili varič benzínom a kanister s benzínom položili za zadné koleso. Medzitým prišla skupina nejakých pripitých Mexičanov na koňoch a začali byť veľmi dotieraví. Keď už situácia bola veľmi vyhrotená a nebezpečná, všetci radšej zaliezli do auta a Zdenek radšej naštartoval auto, v okamžiku pridal plyn naplno. Láďo periférne videl, ako Mexičan odhodil nedofajčenú cigaretu. Zdenek cúvol a otočil sa, prešiel zabudnutú bandasku plnú benzínu, ktorý vystrekol priamo na koňa a kôň okamžite vzbĺkol od striekajúceho benzínu, ktorý zapálila horiaca cigareta. Vyzeralo to ako paľba z plameňometu. Mexičania začali kričať, ale to už sa auto veľkou rýchlosťou vzďaľovalo.
Úžasná ľahko dostupná novšia lokalita strombocactusov, škoda, že nám začalo pršať a výstup bol veľmi šmykľavý a ešte nebezpečnejší zostup a som rád že som ich mohol vidieť a spraviť pár obrázkov.
Cestou k priehrade Maconi sme išli píniovými lesmi, kde popri ceste bolo vidieť domorodcov s mechmi nazbieraných píniových šišiek. Taktiež popri ceste predávali aj píniové oriešky a rôzne poháre s medom a domácimi výrobkami. Ale hádam nebudeme jesť píniové oriešky v Mexiku a medové dni už máme za sebou, tak sme radšej nezastavili. V blízkej dedine práve išli baníci zo šichty. Pokračovali sme kamenistou cestou, ktorú vybudovali kvôli stavbe priehrady, kde premosťovali potrubie, ktorým prečerpávali vodu z jedného údolia cez kopce k priehrade. Tu pri prieskume terénu objavili stavební inžinieri novú lokalitu strombocactusov. Rastliny, ktoré húfne vykopávali, sa snažili zasadiť na iné miesto. Údajne tieto rastliny neprežili. Keďže nebolo dosť času a navyše začalo pršať, nešli sme sa tam pozrieť. Okolie Maconi je úžasné, určite neprebádané, a keďže je tam novovybudovaná cesta, tak tam budú putovať mnohé expedície nielen kaktusárov. Tu sme si prišli na svoje, vidieť tieto úžasné rastliny a v takom množstve na jednom kopčeku a najmä ich veľkosťou a vytŕnením.
Je to úžasná „kytka“ kto vie koľko má asi rokov?
Jedna z mojich nových lokalít, ktorá ma veľmi upútala, bola Ojo De Aqua. Všade úžasné obrovské Thelocactus heterochromus s ostňami od čisto bielych po purpurovo červené. V okolí mnoho vzrostlých opuncii s dozrievajúcimi plodmi, tak som si ich nazbieral a vychutnával. Jednu som vzal aj Janovi, lenže pri prerezávaní plodu, ktorý som dával Janovi, do plodu popadalo kopu glochíd, plných drobučkých ostníkov. Janovi sa pozapichovali do jazyka, tak len celú cestu odpľúval a snažil sa utrieť jazyk a pritom mi írečitou Trnavčinou nadával. Keď sme zaparkovali úplne na kopci, aby sme si spravili pekné fotografie, sa pod nami týčil pekný kostol, v ktorom žije len pár farníkov alebo pútnikov. Pozemok vedľa bol obkolesený roztrúsenými hrobmi. Cesta bola dosť strmá a v diaľke sme pozorovali, ako veľké nákladiaky prevážajú z neďalekých lomov kamene na ďalšie spracovanie. Zrazu sa spoza zákruty objavil veľký kamión s prívesom s názvom Coca Cola, aký môžeme vidieť vo vianočných reklamách. Netušil som kam až ide, lebo civilizácia tam bola dosť riedka. Na moju smolu mi došla baterka a nemal som náhradnú, tak som si to nemohol zdokumentovať. Za chvíľku prišiel Láďo a ukázal mi peknú krištáľovú geodu. Tak som do košele začal zbierať všetky guľaté kamene a nanosil som ich k autu, z ktorého som si vytiahol kladivo. Jedno bolo z domu a jedno čo sme našli zabudnuté pri ceste. Tak som postupne rozbíjal kamene ostošesť, akoby som roztĺkal atóm. Hľadal som tie najkrajšie, z ktorých som si urobil výber, ktorý som aj tak musel veľmi zredukovať.
Semenáč Thelocactus heterochromus ktorých farebnosť ostňov je dosti variabilná, ale určite by boli ozdobou nejednej výstavy.
Krásna opuntia, tie plody sme zjedli.
Na túto cestu si vzal Zdeněk aj statív, neviem či chcel fotiť v prírode, asi akty mladých Mexičaniek, ale keďže tam nijaké neboli, pokúšal sa spraviť nejaké kvalitné fotografie kaktusov. Vyzeralo to ako vo filme Winnetou, kde si motylkár „lord Castlepool“ nosil foťák so statívom na fotografovanie motýľov. Ale nakoniec to dopadlo ako s mojimi holienkami, viackrát ho už nevytiahol. Zdeněk má už trochu problémy. Ruky sa mu trasú a má problém s udržaním stability, tak potrebuje asistenciu pri fotení. Najčastejšou jeho oporou je Jano, lebo ten sa väčšinou okolo neho motá, ako trúd Vilko okolo včielky Maji. Ale pomáhame mu podľa potreby všetci, najmä keď potrebuje zatieniť rastliny. Ja sa s tým akosi nehrám, cvaknem a hotovo, vúbec žádne sraní. Väčšinou, keď svieti slnko, ani nevidím, čo vlastne fotím, aspoň je to prekvapko. Najväčší fajnšmeker pri fotení je Láďo. Je to pán doktor, tak sa k tomu stavia zodpovedne a uvážlivo, ako k pôrodu, až skonštatuje, že už sa pacientke narodili dvojčatá. Všetko musí byť dôkladné, ešte aj prišliapnutú trávičku s pinzetou vyrovná.
I taká nevzhľadná rastlinka má úžasné a pôvabne žiariace kvietky, ale radšej som sa im zďaleka vyhýbal.
Jano si pred prvou cestou kúpil drahý foťák a keď je v teréne stále prehadzuje objektívy, pritom sústavne nadáva a polovicu vecí po ceste zabudne, tak sa musí pre ne vrátiť. Často si z neho robím srandu. Keď sa mu však niečo podarí, má radosť, ako keď Hurvínek vyhrá válku. Pri poslednej ceste sa mu najviac osvedčil mobil a s nejakým foťákom sa už nepára. Akurát v aute bol stále pripojený k nabíjačke ako novorodenec s pupočnou šnúrou k matke. Stal sa jeho otrokom, nestačil už ani sledovať prírodu, len stále mu nadával, keď nechcel s nim komunikovať a v google mapách stále niečo hľadal.
Myrtilokaktus, ktorý ma tak malé kvetinky, je obsypaný množstvom plodov, ktoré keď sú dozreté majú chutné bobuľky, ktoré pripomínajú čučoriedky. Názov čučoriedky je pre Čechov najkrajšie slovenské slovo.
Jano, po skúsenosti s vyhodením tequily na colnici v Madride a zaplatení colného v Prahe sa na poslednej jesennej ceste rozhodol, že si na tejto ceste tequilu užije. Pre istotu stavil na kvalitné značky, ktoré mu odporučila ešte pani Hernandézova. Keďže smäd je najväčší nepriateľ, počas cesty si dával dvojité logy. Ešteže dočerpávacie stanice boli tentokrát dostupné, tak ich niekoľko zdegustoval. Raz som mal od slnka dopukané pery, a tak som si od neho vypýtal fľašku s tequilou. Keď však videl, že som si ulial na prst a pretieral nimi pery, už mi viac nechcel dať. Jednu noc sme našli nocľah niekde v sade s citrusmi. Jano si nejaký aj doniesol, bol to údajne grapefruit. Ten kombinoval s tequilou. Zatiaľ sme si po zotmení varili sáčkovú polievočku. Túto cestu som mal na starosti raňajky aj večere. Vždy som nejaké sáčkové polievky skombinoval a každému nameral 36 polievkových lyžičiek z ešusu do pripraveného antikorového pohára. Len ja som si dal o 6 lyžičiek menej. Hustejšie lyžice s rezancami som dával Zdeňkovi, nech má aspoň on erotické sny. Večer bolo dusno, lietalo množstvo svätojánskych mušiek, ktoré som v takomto množstve nevidel od detstva. Jana to nejako vzalo a v noci vybehával zo stanu, hodiť si nejakú tu šabľu. Ráno mi chcel s potešením ukazovať miesto, kde v noci behal. Všade bolo kopu tŕnitých kríkov, ako tam mohol prebehnúť, sa aj on divil. Asi mal senzory ako netopier, alebo nejaký zvláštny navigačný program. A to v noci spal pri mojich nohách a tvrdil, že nemohol spať, že mi smrdeli. Ale ako môžu nohy voňať, keď rastu od riti. Pravdepodobnejšie bolo, že potreboval mať hlavu pri zipse, aby nemusel robiť rajóny v stane. Aj pripravené raňajky odignorovali jeho žalúdok, tak si ich radšej uložil do auta a vypil len dvojitú kávu
Myslím si, i kto nepestuje tilandsie, tak takéto zakvitnuté trsy vás donútia zastaviť sa a kochať sa ich krásou.
Na jeseň bolo obdobie, keď z USA prelietavali motýle, rozmnožovať sa do Mexika. Zo začiatku sporadicky prelietavali a Jano vždy hovoril, letia helikoptéry. Zo začiatku sme nevedeli o čom hovorí, ale neskôr sme pochopili, keď sme videli lietať motýľov monarchov v desiatkach a neskôr v stovkách. Na stromoch vôkol nás ich bolo tisíce. Keď vidím niekde motýľa, často si spomínam na tieto príjemné okamžiky, príjemné teplo, ako i množstvo kaktusov, ktoré som na týchto lokalitách videl. Často mávame aj dorozumievacie problémy, lebo každý sme z inej nárečovej oblasti a tak sa bavíme tým, že si jednotlivé slová hovoríme po našom. Problém bol aj s motýľom vidlochvost, čomu kluci z Moravy nerozumeli, u nich je to otakárek.
Všade sa zlietali monarchovia, aby ukončili a zároveň splodili novú generáciu.
Bol som na kopčeku neďaleko auta, keď som videl ako kluci nasadli a odišli niekam dopredu. Medzi tým množstvom motýľov som zrazu zostal osamelý a v duchu som nadával, prečo aspoň nezakričali, nezatrúbili, ale asi nechceli rušiť motýle. Tak som sa snažil cez kopce chodiť tak, aby som si držal smer poľnej cesty kadiaľ išli. Už som rozmýšľal aj o tom, že sa vrátim na miesto kde odišli, tam si sadnem, možno ma tam nájdu. Šťastím bolo, že ich zastavila veľká mláka a cez tú sa báli prejsť. Inak by popojeli ešte nejaký ten kilometer. Našiel som ich asi po hodine cesty v úmornom teple, kde som najprv prišiel do skál zarastených hustým krovím a odtiaľ som po vyschnutom koryte prešiel k ceste, kde som predpokladal, že by mohli byť. Úplne na brale skaly stál s palicou Zdeněk ako Jánošík a niečo na ostatných vykrikoval. Tak som sa ukľudnil. Zbadal som i Jana s Láďom, ako prehľadávali terén kde hľadali ariaky. Keď som prišiel k nim, tvrdili, že tam nič nie je. Dokiaľ som sa k nim blížil, našiel som zopár rastliniek, tak som len Jana zavolal bokom a ukázal mu niektoré rastlinky. Je skoro pravidlom, že spätne ich už nemôžete nájsť. Potom aj oni nachádzali a po sebe pokrikovali. Zdeněk vždy nakoniec povie, že on ich už videl a omnoho krajšie, ako tie čo sú pred nami. Napriek tomu, že som v celku kľudný, niekedy ma vytočil, že tie a tie kaktusy mali také a také ostne. Malo to však pre mňa kladný prínos. Začal som uschovávať ostne z jednotlivých rodov a druhov kaktusov podľa lokalít. Takto ich mám doma celú zbierku a často si ich v kľude popozerám. Tiež sú atrakciou v mojom skanzene zberateľských kuriozít pre kaktusárske alebo i iné návštevy.
Táto fotka ostňa bol prvý impulz k tomu, aby som si ich začal odkladať do ešusu. A keďže už som zbieral asi všetko, bol počiatkom mojej malej zbierky.
Časť mojej zbierky ostňov nad ktorou je promile celoživotnej zbierky cigaretových obalov, ktoré som začal zbierať v roku 1965 a musel som ich získavať najmä zo smetiakov za luxusnými hotelmi, kde bývali zahraniční turisti.
Pár tŕňov z U. S. A.
Týmto dielom som chcel moje zážitky ukončiť, ale Karel Pavlíček ma požiadal aby som ešte pokračoval, tak Vám všetkým prajem príjemné dva mesiace voľna a potom ešte budem pokračovať.
Žiaľ, žijeme zvláštnu dobu a napriek tomu, že bývam skoro na hraniciach, nebolo možné navštíviť mnoho priateľov v Česku.
S potešením som i ja a ďalších asi 50 ľudí, ktorých diagnóza je závislosť na cestovaní za kaktusmi a sukulentami, strávil pekné dva dni na Šnicerovej párty. Vidím, že náš Jardo je ako A. V. Frič a začal pestovať i rôzne Mexické bylinky, ktoré umocňujú chuťový zážitok z jedla a všetci účastníci ich mohli zdegustovať. Treba len všetkým poďakovať, ktorí priniesli i svoje kulinárske pochutiny, do tak srdečnej a priateľskej atmosféry plnej zaujímavých príhod.
Dnes žijeme internetovú dobu a kedysi nám všetko bolo vzácnejšie. Okamžite vidíte všetko, čo si dokážete len predstaviť.
Tak aspoň na záver pár nekaktusových rastlín.
Agáve, kriedovo biela, úžasná rastlina. Vôbec sa v nich nevyznám a navyše ich mám zafixované z mojich detských rokov, ako ich muselo niekoľko chlapov nakladať na káru a prenášať do skleníka v neďalekom parku.
Krásne ostne, krásna výrazná kresba kompaktnej rastlinky. Keby som žil v Monaku, tak by určite mali miesto i agavky v mojej záhrade, ale to by som musel nájsť nejakú Popelku, ktorá by neminula svoje oriešky len na šatičky.
Úžasné tŕne ako nejaké horiace plamienky sviečok.
Orchideje boli a stále sú mojou slabosťou a tak si vždy nejaké zakúpim.
Komentáře
kp
RSS informační kanál komentářů k tomuto článku.